sobota 30. apríla 2011
Kedy vzniká človek?
Opäť je tu prekvapenie zo strany vedeckej sekcie sme.sk. Tento krát sa jedná o článok, ktorý sa venuje slovenskému bioetikovi Petrovi Sýkorovi. Pred časom som mal možnosť zhliadnuť na internete jedno z jeho vystúpení, v ktorom sa precíznejšie, než to býva zvykom (vzhľadom na jeho biologické vzdelanie), zaoberá problémom aplikácie výskumu kmeňových buniek v medicínskej praxi. Myslím, že je vzácne, aby sa filozofickej problematike venoval človek s tak dobrými poznatkami z oblasti prírodných vied. Jeho príspevok do diskusie môže mať veľmi vysokú hodnotu. Ak by ste si chceli prejsť vyššie spomenutý článok, čoby v podstate úvod do práce tohto pána, nájdete ho práve tu. K článku je pripojené podarené video, ak si teda odmyslíte trocha nezmyselne priloženú klavírnu hudbu v pozadí.
piatok 22. apríla 2011
streda 20. apríla 2011
utorok 19. apríla 2011
Errata predchádzajúceho príspevku
Neznalosť neospravedlňuje. Bola mi doručená pasáž z Mackieho knihy Ethics: Inventing Right and Wrong. A pristrihla mi krídla. Alebo lepšie povedané, mi ich rovno odrezala ako nejaká brutálna motorová píla. Tu je:
"Even more important, however, and certainly more generally applicable, is the argument from queerness. This has two parts, one metaphysical, the other epistemological. If there were objective values, then they would be entities or qualities or relations of a very strange sort, utterly different from anything else in the universe. Correspondingly, if we were aware of them, it would have to be by some special faculty of moral perception or intuition, utterly different from our ordinary ways of knowing everything else. These points were recognized by Moore when he spoke of non-natural qualities, and by the intuitionists in their talk about a faculty of moral intuition. Intuitionism has long been out of favour, and it is indeed easy to point out its implausibilities. What is not so often stressed, but is more important, is that the central thesis of intuitionism is one to which any objectivist view of values is in the end committed: intuitionism merely makes unpalatably plain what other forms of objectivism wrap up. Of course the suggestion that moral judgements are made or moral problems solved by just sitting down and having an ethical intuition is a travesty of actual moral thinking. But, however complex the real process, it will require (if it is to yield authoritatively prescriptive conclusions) some input of this distinctive sort, either premisses or forms of argument or both. When we ask the awkward question, how we can be aware of this authoritative prescriptivity, of the truth of these distinctively ethical premisses or of the cogency of this distinctively ethical pattern of reasoning, none of our ordinary accounts of sensory perception or introspection or the framing and confirming of explanatory hypotheses or inference or logical construction or conceptual analysis, or any combination of these, will provide a satisfactory answer; a special sort of intuition is a lame answer, but it is the one to which the headed objectivist is compelled to resort.
Indeed, the best move for the moral objectivist is not to evade this issue, but to look for companions in guilt. For example, Richard Price argues that it is not moral knowledge alone that such an empiricism as those of Locke and Hume is unable to account for, but also our knowledge and even our ideas of essence, number, identity, diversity, solidity, inertia, substance, the necessary existence and infinite extension of time and space, necessity and possibility in general, power, and causation. If the understanding, which Price defines as the faculty within us that discerns truth, is also a source of new simple ideas of so many other sorts, may it not also be a power of immediately perceiving right and wrong, which yet are real characters of actions?
This is an important counter to the argument from queerness. The only adequate reply to it would be to show how, on empiricist foundations, we can construct an account of the ideas and beliefs and knowledge that we have of all these matters. I cannot even begin to do that here, though I have undertaken some parts of the task elsewhere. I can only state my belief that satisfactory accounts of most of these can be given in empirical terms. If some supposed metaphysical necessities or essences resist such treatment, then they too should be included, along with objective values, among the targets of the argument from queerness.
This queerness does not consist simply in the fact that ethical statements are unverifiable. Although logical positivism with its verifiability theory of descriptive meaning gave an impetus to non-cognitive accounts of ethics, it is not only logical positivists but also empiricists of a much more liberal sort who should find objective values hard to accommodate. Indeed, I would not only reject the principle but also deny the conclusion commonly drawn from it, that moral judgements lack descriptive meaning. The assertion that there are objective values or intrinsically prescriptive entities or features of some kind, which ordinary moral judgements presuppose, is, I hold, not meaningless but false."
[h/t]: Radim Bělohrad
"Even more important, however, and certainly more generally applicable, is the argument from queerness. This has two parts, one metaphysical, the other epistemological. If there were objective values, then they would be entities or qualities or relations of a very strange sort, utterly different from anything else in the universe. Correspondingly, if we were aware of them, it would have to be by some special faculty of moral perception or intuition, utterly different from our ordinary ways of knowing everything else. These points were recognized by Moore when he spoke of non-natural qualities, and by the intuitionists in their talk about a faculty of moral intuition. Intuitionism has long been out of favour, and it is indeed easy to point out its implausibilities. What is not so often stressed, but is more important, is that the central thesis of intuitionism is one to which any objectivist view of values is in the end committed: intuitionism merely makes unpalatably plain what other forms of objectivism wrap up. Of course the suggestion that moral judgements are made or moral problems solved by just sitting down and having an ethical intuition is a travesty of actual moral thinking. But, however complex the real process, it will require (if it is to yield authoritatively prescriptive conclusions) some input of this distinctive sort, either premisses or forms of argument or both. When we ask the awkward question, how we can be aware of this authoritative prescriptivity, of the truth of these distinctively ethical premisses or of the cogency of this distinctively ethical pattern of reasoning, none of our ordinary accounts of sensory perception or introspection or the framing and confirming of explanatory hypotheses or inference or logical construction or conceptual analysis, or any combination of these, will provide a satisfactory answer; a special sort of intuition is a lame answer, but it is the one to which the headed objectivist is compelled to resort.
Indeed, the best move for the moral objectivist is not to evade this issue, but to look for companions in guilt. For example, Richard Price argues that it is not moral knowledge alone that such an empiricism as those of Locke and Hume is unable to account for, but also our knowledge and even our ideas of essence, number, identity, diversity, solidity, inertia, substance, the necessary existence and infinite extension of time and space, necessity and possibility in general, power, and causation. If the understanding, which Price defines as the faculty within us that discerns truth, is also a source of new simple ideas of so many other sorts, may it not also be a power of immediately perceiving right and wrong, which yet are real characters of actions?
This is an important counter to the argument from queerness. The only adequate reply to it would be to show how, on empiricist foundations, we can construct an account of the ideas and beliefs and knowledge that we have of all these matters. I cannot even begin to do that here, though I have undertaken some parts of the task elsewhere. I can only state my belief that satisfactory accounts of most of these can be given in empirical terms. If some supposed metaphysical necessities or essences resist such treatment, then they too should be included, along with objective values, among the targets of the argument from queerness.
This queerness does not consist simply in the fact that ethical statements are unverifiable. Although logical positivism with its verifiability theory of descriptive meaning gave an impetus to non-cognitive accounts of ethics, it is not only logical positivists but also empiricists of a much more liberal sort who should find objective values hard to accommodate. Indeed, I would not only reject the principle but also deny the conclusion commonly drawn from it, that moral judgements lack descriptive meaning. The assertion that there are objective values or intrinsically prescriptive entities or features of some kind, which ordinary moral judgements presuppose, is, I hold, not meaningless but false."
[h/t]: Radim Bělohrad
pondelok 18. apríla 2011
K čomu sa zaväzujeme?
Na kurze metaetiky sa dejú veci. Mám pocit, že je to snáď najlepší kurz, ktorý sa tento semester ocitol v mojom rozvrhu - ani nie tak kvôli téme, ako skôr kvôli dynamike prednášok. Nezažil som ešte veľa kurzov, kde je priestor na natoľko otvorenú a uvoľnenú diskusiu priamo počas prednášania. Doteraz som sa však stránil oponentúram, kritickým poznámkam a podobným obštrukciám, ktoré by mohli priebehu viac uškodiť než pomôcť. Dnes však zo mňa vyletela jedna kritická poznámka až priam reflexne.
J. L. Mackie je známy svojou error theory, ktorou sa nám snaží dokázať, že každá morálka je len veľký omyl. Jeho cieľ ma neprudí, ale vždy ma rozhnevajú ľudia, ktorý kladú neprimerané požiadavky na entity, k existencii ktorých sa môže daná teória zaväzovať. Niečo podobné totiž podľa mňa robí aj on.
Vysvetlím: autor sa snaží dokázať, že morálne vlastnosti sú nejakým spôsobom divné. Vo filozofii sa pre tento spôsob argumentácie zaužíval pojem argument from queerness. O podivuhodných entitách sa zmieňuje tiež napríklad Quine (1953). V tomto konkrétnom prípade sa tvrdí, že morálne vlastnosti sú čudné dvojakým spôsobom:
1) Ontologicky - entita je "queer" preto, že jej je inherentná preskriptívnosť. Inými slovami, je veľmi zvláštne, že by nejaká vlastnosť mala v sebe obsahovať nutne motiváciu ku konaniu činov majúcich túto vlastnosť (neznamená to teda, že by to mala byť rekvizita tejto vlastnosti, ale že je preskriptívnosť akosi inherentná v tom zmysle, že kto má o danej vlastnosti poznanie, automaticky a teda nevyhnutne je motivovaný konať činy, ktoré by boli hodné tejto vlastnosti). V konečnom dôsledku to znamená, že takéto vlastnosti sú oproti zvyšku vlastností, ktoré sme schopní objektom, činom, whatever prisudzovať, podstatne odlišné. Bežné vlastnosti predsa nie sú inherentne motivujúce!
2) Epistemologicky - epistémický vzťah poznávajúceho subjektu k tejto vlastnosti by musel byť skutočne prazvláštny. Takáto vlastnosť totiž nemôže byť empiricky poznateľná (ako sa dá empiricky poznať inherentná preskriptívnosť?), musíme ju teda poznávať inak. Dobrým kandidátom je intuícia. V tomto prípade by sa teda jednalo o nejakú "morálnu intuíciu". Čo je ale morálna intuícia? Nech je už hocičo, nie je problematické tvrdiť, že je to prinajmenšom divná epistémická relácia. Ak už nie pre nič iné, tak aspoň preto, že filozofi, ktorí operujú s takýmto druhom kognitívneho procesu, majú skutočne veľký problém vysvetliť, čo je vlastne zač.
Čo je divné na podivovaní sa divným entitám? Dovolím si tvrdiť, že je to implicitne prítomná téza o tom, aké entity sú, povedzme, konformné. Pod vlajkou Occhamovej britvy tu, zdá sa, tiahne do boja ďalší rytier ontologickej genocídy (to nemám z mojej hlavy, takto kvetnato sa o niektorých mysliteľoch vyjadruje Pavel Tichý (1995)). Jeho mantra znie možno nasledovne: "Vystač si s minimom entít a hlavne sa netvár, že existuje Mengerov hrebeň!" A aby sa táto esej nezvrhla do poetickej kratochvíle, prejdime k tomu, prečo si myslím, že je táto implicitná téza pochybná.
Táto téza má čo do činenia s tým, aké entity môžu byť bezproblémovo predpokladané teóriami. Mackie má zrejme za to, že správne, dobré a poslušné entity sú tie, ktoré sú empiricky detekovateľné. Určite, existuje pre to veľmi dobrý dôvod. Výsledky modernej filozofie, rovnako ako empirických vied nás presviedčajú o tom, že fyzikálna realita (rozumej realita empiricky evidovaná) je ontologicky primárna. To je niečo, čo sa neopovažujem spochybniť. Beztak to ale nie je dôvod na to, aby sme mali právo zavádzať v teóriách iba také entity, ktoré sú detekovateľné na úrovni empirickej reality, alebo sú na takéto entity aspoň redukovateľné. Moja téza je teda zhruba nasledovná:
T: Žiadna teória sa nezaväzuje k tomu, aby entity, ktoré zavádza, boli nevyhnutne empirické alebo na empirické redukovateľné.
Slovíčko "nevyhnutne" je v mojej formulácii zásadné. Existujú totiž teórie, ktoré sa k empirickosti svojich entít zaväzujú - sú to teórie empirických vied. Chcem ale poukázať na to, že charakter entít je závislí na tom, akého druhu je samotná teória. Znamená to, že každá teória disponuje prostriedkami pre detekciu entít, ktoré postuluje. Niektoré teórie majú tieto prostriedky detekcie veľmi dobre prepracované a jasné - napríklad fyzika, logika, matematika. Iné s tým majú veľký problém - napríklad nešťastné metaetické koncepcie, ktoré Mackie kritizuje. Môžu dokonca existovať teórie, ktoré sa stránia nimi postulované entity vyhlásiť za poznateľné. Čím horšie sú ale na tom teórie s detekciou svojich entít, tým menšiu explanačnú silu im možno pripísať. Teória s rozumne postulovanými entitami môže mať veľkú explanačnú silu bez ohľadu na empirickosť týchto entít.
Explanačná sila ale nie je to zásadné. Zásadná je sila nášho ontologického záväzku. Domnievam sa, že Mackie by mohol súhlasiť s takouto formuláciou kritéria ontologických záväzkov:
C: Teória sa môže zaväzovať len k takým entitám, ktoré sú empirické.
Tvrdím, že takýto záväzok je príliš silný. Pre prijatie mnou proponovaného kritéria svedčí nie len výhodnosť zavádzania entít za účelom zvýšenia explanačnej sily teórie, ale aj absurdnosť dôsledkov tak silného kritéria. Ako vyzerá táto absurdnosť?
Zoberme si nasledovný výrok:
S: 'Leonhard Euler objavil hodnotu základu prirodzeného logaritmu'
Čo tvrdíme, že Euler objavil? Rozhodne hodnotu prirodzeného logaritmu nenašiel skúmaním empirického sveta. Inými slovami, Euler postuloval v matematike existenciu novej entity. Táto entita je nejaké konkrétne číslo. Tu by sa mohlo snáď namietať, že čísla sa dajú vo svete nejako empiricky vystopovať. V tom prípade požadujem dôkaz empirickej evidencie čísla s nekonečným desatinným radom, ktorým Eulerovo číslo je. Stretli sme sa teda zrazu s entitou, ktorá je neempirická a nie je ani na empirické entity redukovateľná. Máme tu do činenia s divnou entitou par excellence - je to iracionálne číslo. Napriek tomu nemožno pochybovať o jej explanačnej sile. Ak by sme prijali kritérium, ktoré predpokladá Mackie, museli by sme pripustiť absurdné závery - napríklad, že neexistuje hodnota základu prirodzeného logaritmu. Dovedené ad nauseam, matematiku by sme museli označiť jednoducho za chybnú. Matematika je ale teória s vysoko prepracovaným detekčným systémom (deduktívne dokazovanie) a jej spochybnenie by nakoniec celkom skomplikovalo aj progres empirických vied. To je ale snáď jasné.
V podstate sme sa dostali na pozíciu podobnú Carnapovej tak, ako je predstavená v článku Empiricism, Semantics, and Ontology (1950). Z čítania tohto článku som nadobudol dojem, že Carnap by možno nemal problém ani so stanoviskom, ktoré sa tu snažím hájiť (koniec koncov, toto stanovisko sa zrodilo pri jeho čítaní pôvodne ako dojem, že niečo takéto má možno Carnap sám na mysli). Netvrdím totiž, že sú tu rôzne reality na ktoré referujú rôzne teórie. Ničím rovnako nepodkopávam domnienku, že by fyzikálna realita mala byť primárna. Len poukazujem na skutočnosť, že teória sa nezaväzuje k existencii entít iného druhu, než je sama schopná detekovať. S Carnapom sa stretávam obzvlášť v jednom bode - teória sa zaväzuje k existencii entít, ktoré postuluje, nezaväzuje sa však k tomu, že tieto entity majú svoju skutočnosť aj mimo rámca danej teórie.
Na otázku, k čomu sa zaväzujeme, teda odpovedám nasledovne: zaväzujeme sa k tomu, aby sme prijímali iba také entity, ktoré sme schopní v našom teoretickom rámci detekovať. Vracajúc sa veľkým oblúkom späť k metaetike, postulovanie morálnych vlastností ako veľmi špecifického druhu entít nemusí byť na škodu. Pravdaže, len ak teória dokáže ukázať (pomyselne) prstom na tieto entity a predviesť nám ich jasne a zreteľne, ako by sa to páčilo Descartovi.
J. L. Mackie je známy svojou error theory, ktorou sa nám snaží dokázať, že každá morálka je len veľký omyl. Jeho cieľ ma neprudí, ale vždy ma rozhnevajú ľudia, ktorý kladú neprimerané požiadavky na entity, k existencii ktorých sa môže daná teória zaväzovať. Niečo podobné totiž podľa mňa robí aj on.
Vysvetlím: autor sa snaží dokázať, že morálne vlastnosti sú nejakým spôsobom divné. Vo filozofii sa pre tento spôsob argumentácie zaužíval pojem argument from queerness. O podivuhodných entitách sa zmieňuje tiež napríklad Quine (1953). V tomto konkrétnom prípade sa tvrdí, že morálne vlastnosti sú čudné dvojakým spôsobom:
1) Ontologicky - entita je "queer" preto, že jej je inherentná preskriptívnosť. Inými slovami, je veľmi zvláštne, že by nejaká vlastnosť mala v sebe obsahovať nutne motiváciu ku konaniu činov majúcich túto vlastnosť (neznamená to teda, že by to mala byť rekvizita tejto vlastnosti, ale že je preskriptívnosť akosi inherentná v tom zmysle, že kto má o danej vlastnosti poznanie, automaticky a teda nevyhnutne je motivovaný konať činy, ktoré by boli hodné tejto vlastnosti). V konečnom dôsledku to znamená, že takéto vlastnosti sú oproti zvyšku vlastností, ktoré sme schopní objektom, činom, whatever prisudzovať, podstatne odlišné. Bežné vlastnosti predsa nie sú inherentne motivujúce!
2) Epistemologicky - epistémický vzťah poznávajúceho subjektu k tejto vlastnosti by musel byť skutočne prazvláštny. Takáto vlastnosť totiž nemôže byť empiricky poznateľná (ako sa dá empiricky poznať inherentná preskriptívnosť?), musíme ju teda poznávať inak. Dobrým kandidátom je intuícia. V tomto prípade by sa teda jednalo o nejakú "morálnu intuíciu". Čo je ale morálna intuícia? Nech je už hocičo, nie je problematické tvrdiť, že je to prinajmenšom divná epistémická relácia. Ak už nie pre nič iné, tak aspoň preto, že filozofi, ktorí operujú s takýmto druhom kognitívneho procesu, majú skutočne veľký problém vysvetliť, čo je vlastne zač.
Čo je divné na podivovaní sa divným entitám? Dovolím si tvrdiť, že je to implicitne prítomná téza o tom, aké entity sú, povedzme, konformné. Pod vlajkou Occhamovej britvy tu, zdá sa, tiahne do boja ďalší rytier ontologickej genocídy (to nemám z mojej hlavy, takto kvetnato sa o niektorých mysliteľoch vyjadruje Pavel Tichý (1995)). Jeho mantra znie možno nasledovne: "Vystač si s minimom entít a hlavne sa netvár, že existuje Mengerov hrebeň!" A aby sa táto esej nezvrhla do poetickej kratochvíle, prejdime k tomu, prečo si myslím, že je táto implicitná téza pochybná.
Táto téza má čo do činenia s tým, aké entity môžu byť bezproblémovo predpokladané teóriami. Mackie má zrejme za to, že správne, dobré a poslušné entity sú tie, ktoré sú empiricky detekovateľné. Určite, existuje pre to veľmi dobrý dôvod. Výsledky modernej filozofie, rovnako ako empirických vied nás presviedčajú o tom, že fyzikálna realita (rozumej realita empiricky evidovaná) je ontologicky primárna. To je niečo, čo sa neopovažujem spochybniť. Beztak to ale nie je dôvod na to, aby sme mali právo zavádzať v teóriách iba také entity, ktoré sú detekovateľné na úrovni empirickej reality, alebo sú na takéto entity aspoň redukovateľné. Moja téza je teda zhruba nasledovná:
T: Žiadna teória sa nezaväzuje k tomu, aby entity, ktoré zavádza, boli nevyhnutne empirické alebo na empirické redukovateľné.
Slovíčko "nevyhnutne" je v mojej formulácii zásadné. Existujú totiž teórie, ktoré sa k empirickosti svojich entít zaväzujú - sú to teórie empirických vied. Chcem ale poukázať na to, že charakter entít je závislí na tom, akého druhu je samotná teória. Znamená to, že každá teória disponuje prostriedkami pre detekciu entít, ktoré postuluje. Niektoré teórie majú tieto prostriedky detekcie veľmi dobre prepracované a jasné - napríklad fyzika, logika, matematika. Iné s tým majú veľký problém - napríklad nešťastné metaetické koncepcie, ktoré Mackie kritizuje. Môžu dokonca existovať teórie, ktoré sa stránia nimi postulované entity vyhlásiť za poznateľné. Čím horšie sú ale na tom teórie s detekciou svojich entít, tým menšiu explanačnú silu im možno pripísať. Teória s rozumne postulovanými entitami môže mať veľkú explanačnú silu bez ohľadu na empirickosť týchto entít.
Explanačná sila ale nie je to zásadné. Zásadná je sila nášho ontologického záväzku. Domnievam sa, že Mackie by mohol súhlasiť s takouto formuláciou kritéria ontologických záväzkov:
C: Teória sa môže zaväzovať len k takým entitám, ktoré sú empirické.
Tvrdím, že takýto záväzok je príliš silný. Pre prijatie mnou proponovaného kritéria svedčí nie len výhodnosť zavádzania entít za účelom zvýšenia explanačnej sily teórie, ale aj absurdnosť dôsledkov tak silného kritéria. Ako vyzerá táto absurdnosť?
Zoberme si nasledovný výrok:
S: 'Leonhard Euler objavil hodnotu základu prirodzeného logaritmu'
Čo tvrdíme, že Euler objavil? Rozhodne hodnotu prirodzeného logaritmu nenašiel skúmaním empirického sveta. Inými slovami, Euler postuloval v matematike existenciu novej entity. Táto entita je nejaké konkrétne číslo. Tu by sa mohlo snáď namietať, že čísla sa dajú vo svete nejako empiricky vystopovať. V tom prípade požadujem dôkaz empirickej evidencie čísla s nekonečným desatinným radom, ktorým Eulerovo číslo je. Stretli sme sa teda zrazu s entitou, ktorá je neempirická a nie je ani na empirické entity redukovateľná. Máme tu do činenia s divnou entitou par excellence - je to iracionálne číslo. Napriek tomu nemožno pochybovať o jej explanačnej sile. Ak by sme prijali kritérium, ktoré predpokladá Mackie, museli by sme pripustiť absurdné závery - napríklad, že neexistuje hodnota základu prirodzeného logaritmu. Dovedené ad nauseam, matematiku by sme museli označiť jednoducho za chybnú. Matematika je ale teória s vysoko prepracovaným detekčným systémom (deduktívne dokazovanie) a jej spochybnenie by nakoniec celkom skomplikovalo aj progres empirických vied. To je ale snáď jasné.
V podstate sme sa dostali na pozíciu podobnú Carnapovej tak, ako je predstavená v článku Empiricism, Semantics, and Ontology (1950). Z čítania tohto článku som nadobudol dojem, že Carnap by možno nemal problém ani so stanoviskom, ktoré sa tu snažím hájiť (koniec koncov, toto stanovisko sa zrodilo pri jeho čítaní pôvodne ako dojem, že niečo takéto má možno Carnap sám na mysli). Netvrdím totiž, že sú tu rôzne reality na ktoré referujú rôzne teórie. Ničím rovnako nepodkopávam domnienku, že by fyzikálna realita mala byť primárna. Len poukazujem na skutočnosť, že teória sa nezaväzuje k existencii entít iného druhu, než je sama schopná detekovať. S Carnapom sa stretávam obzvlášť v jednom bode - teória sa zaväzuje k existencii entít, ktoré postuluje, nezaväzuje sa však k tomu, že tieto entity majú svoju skutočnosť aj mimo rámca danej teórie.
Na otázku, k čomu sa zaväzujeme, teda odpovedám nasledovne: zaväzujeme sa k tomu, aby sme prijímali iba také entity, ktoré sme schopní v našom teoretickom rámci detekovať. Vracajúc sa veľkým oblúkom späť k metaetike, postulovanie morálnych vlastností ako veľmi špecifického druhu entít nemusí byť na škodu. Pravdaže, len ak teória dokáže ukázať (pomyselne) prstom na tieto entity a predviesť nám ich jasne a zreteľne, ako by sa to páčilo Descartovi.
Are languages shaped by culture or cognition?
Sme.sk neoplýva vysokou kvalitou vedeckých textov, čo je vlastne nakoniec celkom pochopiteľné. Na druhej strane, odkedy sa v ich týždenných súhrnoch diania vo vede začali objavovať linky na zahraničné zdroje, stal sa z týchto súhrnných textov celkom užitočný rozcestník ku kvalitným textom. Ten najnovší okrem iného odkazuje na internetové stránky časopisu Nature, kde bol nedávno publikovaný článok zaoberajúci sa výskumom v oblasti univerzálnosti foriem, z ktorých formičkujeme naše jazyky. Nakoľko téma jazyka je pre mňa viac než pútavá, dovoľujem si naň upozorniť. A ak si ho teda chcete prečítať, nájdete ho práve tu.
Multikulturalizmus znova pojednaný
Mám šťastie, že jedna kamarátka je sociologička. Vlastne je študentka sociológie, ale koniec koncov, študuje ju už pár rokov, čo z nej robí dostatočne kompetentnú osobu na to, aby vedela usmerniť moje poloamatérske znalosti o tomto odbore. Na môj včerajší príspevok dnes zareagovala pri káve niečím nasledovným: moje poňatie multikulturalizmu je priúzke. Že to nie je úplne kóšer, som si uvedomoval už pri písaní predchádzajúceho blogu, vychádzal som však z toho, že s týmto poňatím sa pomerne často stretávam u rôznych búrlivých aktivistov za práva menšín a teda mi to prišlo ako celkom rozumná referenčná skupina proponentov multi-kulti ideí. Očividne to ale nakoniec vyzerá, že som si tak trocha pomlátil do slameného panáka. Ale iba tak trocha.
Existujú totiž rôzne teórie multikulturalizmu, ktoré sa ale pravdaže na úrovni politickej diskusie a aplikácie multikulturálnych myšlienok v praxi vôbec neobjavujú a nezmieňujú. Medzi nimi sa nachádzajú aj koncepcie, na ktoré som sa troška minule pozlostil, ako aj také, ktoré zastávajú niečo podobné, čo ja nazývam koncepciou integrácie kultúr. Takže terč som nakoniec zasiahol, ale do stredu som teda rozhodne netrafil.
Bolo by dobré ešte pridať dve poznámky. Po pravde, za mojim príspevkom je istá pozitívna teória. Jej centrálnym pojmom je pojem integrácie, ktorý som v predchádzajúcom texte ponechal na úrovni neprimerane vágnej. Čo si pod integráciou predstavujem by som vyjadril najlepšie asi tým, že ukážem, čo by malo byť jej výsledkom: nemá to byť asimilácia kultúry a ani paralelná symbióza rôznych kultúr (čo odpovedá môjmu úzkemu poňatiu multikulturalizmu z predchádzajúceho článku), ale splynutie kultúr do spoločnej jednotnej kultúry, ktorá ale v niektorých svojich aspektoch ponecháva rôzne alternatívne stanoviská v prístupe napríklad k otázkam náboženstva či umenia (čo znamená, že v rámci jednej jedinej kultúry by malo byť možné, že človek sa môže rovnako dobre identifikovať napríklad s islamom tak ako s kresťanstvom, pričom však daný jedinec zostáva stále v jednom kultúrnom rámci). Pointou je, že tu nemám do činenia s multikultúrnym univerzom, ale s jednou kultúrou ako výsledkom vzájomnej integrácie kultúr. Nechcem, aby to bolo chápané ako akási univerzálna všezahrňujúca kultúra, i keď táto koncepcia takýto výsledok integračných procesov nevylučuje. Obávam sa ale, že v takom prípade by stratila celá koncepcia pointu, pretože by problém rôznorodosti kultúr vyvstal nanovo, už nie na úrovni vzťahu jednotlivých kultúr, ale na úrovni spomenutých alternatívnych stanovísk, ktorých by začalo byť trocha primnoho a začali by bojovať o svoje miesto pod slnkom.
Druhá poznámka sa týka načrtnutia koncepcie, ktorú som predstavil ako náčrt myšlienok môjho včerajšieho diskusného partnera. Chcel by som len podotknúť, že v žiadnom prípade nezastávam názor, že existujú vyspelejšie a menej vyspelejšie kultúry. Teda aspoň nie doslova. Súhlasím totiž s tým, že jednotlivé kultúry dosahujú rôzne stupne komplexnosti a hĺbky záberu, ktorému sa venujú a ktorý teda pokrývajú svojimi produktmi. Zdá sa mi totiž, že pre menej ústretového čitateľa je pravdepodobnejšie primárne také čítanie, v ktorom som aj ja zástancom tohto názoru. Proti tomu sa ale rázne ohradzujem. To rovnako platí aj o vete, v ktorej spomínam neprispôsobivosť niektorých etník. Rozhodne tým nepoukazujem na žiadne konkrétne etnikum, nedovoľujem si žiadne konkrétne etnikum obviniť z toho, že je ako celok a priori neprispôsobivé. Neznamená to ale, že sa v niektorých etnikách tieto problémy čiastočne nevyskytujú, prípadne že by som si nebodaj pred tým chcel zastierať zrak. A to je asi tak všetko, čo by som chcel napísať.
Káva je dobrá, pomáha mať triezvu myseľ.
Existujú totiž rôzne teórie multikulturalizmu, ktoré sa ale pravdaže na úrovni politickej diskusie a aplikácie multikulturálnych myšlienok v praxi vôbec neobjavujú a nezmieňujú. Medzi nimi sa nachádzajú aj koncepcie, na ktoré som sa troška minule pozlostil, ako aj také, ktoré zastávajú niečo podobné, čo ja nazývam koncepciou integrácie kultúr. Takže terč som nakoniec zasiahol, ale do stredu som teda rozhodne netrafil.
Bolo by dobré ešte pridať dve poznámky. Po pravde, za mojim príspevkom je istá pozitívna teória. Jej centrálnym pojmom je pojem integrácie, ktorý som v predchádzajúcom texte ponechal na úrovni neprimerane vágnej. Čo si pod integráciou predstavujem by som vyjadril najlepšie asi tým, že ukážem, čo by malo byť jej výsledkom: nemá to byť asimilácia kultúry a ani paralelná symbióza rôznych kultúr (čo odpovedá môjmu úzkemu poňatiu multikulturalizmu z predchádzajúceho článku), ale splynutie kultúr do spoločnej jednotnej kultúry, ktorá ale v niektorých svojich aspektoch ponecháva rôzne alternatívne stanoviská v prístupe napríklad k otázkam náboženstva či umenia (čo znamená, že v rámci jednej jedinej kultúry by malo byť možné, že človek sa môže rovnako dobre identifikovať napríklad s islamom tak ako s kresťanstvom, pričom však daný jedinec zostáva stále v jednom kultúrnom rámci). Pointou je, že tu nemám do činenia s multikultúrnym univerzom, ale s jednou kultúrou ako výsledkom vzájomnej integrácie kultúr. Nechcem, aby to bolo chápané ako akási univerzálna všezahrňujúca kultúra, i keď táto koncepcia takýto výsledok integračných procesov nevylučuje. Obávam sa ale, že v takom prípade by stratila celá koncepcia pointu, pretože by problém rôznorodosti kultúr vyvstal nanovo, už nie na úrovni vzťahu jednotlivých kultúr, ale na úrovni spomenutých alternatívnych stanovísk, ktorých by začalo byť trocha primnoho a začali by bojovať o svoje miesto pod slnkom.
Druhá poznámka sa týka načrtnutia koncepcie, ktorú som predstavil ako náčrt myšlienok môjho včerajšieho diskusného partnera. Chcel by som len podotknúť, že v žiadnom prípade nezastávam názor, že existujú vyspelejšie a menej vyspelejšie kultúry. Teda aspoň nie doslova. Súhlasím totiž s tým, že jednotlivé kultúry dosahujú rôzne stupne komplexnosti a hĺbky záberu, ktorému sa venujú a ktorý teda pokrývajú svojimi produktmi. Zdá sa mi totiž, že pre menej ústretového čitateľa je pravdepodobnejšie primárne také čítanie, v ktorom som aj ja zástancom tohto názoru. Proti tomu sa ale rázne ohradzujem. To rovnako platí aj o vete, v ktorej spomínam neprispôsobivosť niektorých etník. Rozhodne tým nepoukazujem na žiadne konkrétne etnikum, nedovoľujem si žiadne konkrétne etnikum obviniť z toho, že je ako celok a priori neprispôsobivé. Neznamená to ale, že sa v niektorých etnikách tieto problémy čiastočne nevyskytujú, prípadne že by som si nebodaj pred tým chcel zastierať zrak. A to je asi tak všetko, čo by som chcel napísať.
Káva je dobrá, pomáha mať triezvu myseľ.
nedeľa 17. apríla 2011
Kontraproduktívny multikulturalizmus
Diskusie so spolubývajúcimi sú vždy plodné. Dnes sme sa dostali obkľukou cez pripravovaný pochod Dělnícké mládeže v Brne a hysterickú argumentáciu jedného spolužiaka na stránke venujúcej sa pripravovanej blokáde tejto udalosti na Facebooku k celkom obšírnej téme multikulturalizmu. Spolubývajúci sa mi zveril s tým, že s ideou multikulturalizmu nesúhlasí a ja som sa teda spýtal, kde sú dôvody jeho odmietavého postoja. Prekvapivo sme nakoniec došli k vzájomnej zhode, a to sa považujem za celkom multi-kulti zmýšľajúceho človeka.
V základoch jeho postoja stála nasledujúca myšlienka: jednotlivé kultúry by sa mali vyvíjať oddelene, každá na svojom území, až do momentu, kedy sú na dostatočne vysokej úrovni, aby sa mohli vzájomne integrovať. Pritom kultúrou na dostatočne vysokej úrovni sa chápe napríklad francúzska spoločnosť devätnásteho storočia. V záujme neskoršej možnosti pokojného splynutia kultúr by sa mali najskôr jednotlivé kultúry vyvinúť na takú úroveň, že by boli schopné navzájom oceniť svoje osobitosti a nájsť cestu spoločnej fúzie namiesto toho, aby sa jedna voči druhej vyhraňovali. V opačnom prípade hrozí, že stret kultúr na nedostatočnej úrovni skončí práve sebapotvrdzovaním každej z nich. Stret jednej "vyspelej" s jednou "menej vyspelou" kultúrou skončí tým, že tá menej vyspelá si bude brať z vyspelejšej len jej primitívnejšie časti a vyspelejšia sa bude márne snažiť o integráciu tej druhej.
Ponechajme bokom všetky vágnosti a problematické prvky tejto myšlienky - skrýva totiž zaujímavé racionálne jadro. V diskusii (ktorá koniec koncov netrvala vôbec dlho) sme nakoniec dospeli k záveru, ktorý obaja zdieľame. Obaja, napriek môjmu relatívnemu multi-kulti optimizmu, zdieľame istú nechuť voči rôznym formám neoliberalizmu, ktoré sa snažia hlásať potrebu zachovávania jednotlivých kultúr na danom území v ich prirodzenej podobe. Zástancovia týchto názorov často žonglujú s argumentmi, že napríklad neprispôsobivosť niektorých etník je jednoducho daná z ich spôsobu života a prípadná snaha o prílišnú integráciu môže zničiť danú (sub)kultúru. Každá kultúra je predsa jedinečný ľudský výtvor a preto ju treba strážiť! Problém takejto koncepcie ale netreba dlho hľadať - aplikácia takýchto názorov v praxi totiž vedie k tomu, že snaha o zachovanie každej kultúry a vytvorenie podmienok pre ich symbiózu vedie k nemožnosti ustanovenia tohto harmonického vzťahu, ktorý je súčasťou konečnej vidiny multikultúrnej spoločnosti. Znemožňuje sa tak nie len možnosť integrácie týchto kultúr do kultúry na danom území dominantnej, ale dokonca sa tým v zásade popiera aj možnosť multikultúrej spoločnosti. Je to tak, pretože symbióza rôznych kultúr je možná len od momentu, v ktorom sú schopné všetky kultúry, ktoré sa majú na tomto súžití podieľať, vzdať sa istej časti vlastnej exkluzivity. Vzdať sa tejto - vždy etnocentricky motivovanej - výlučnosti, je ale prvým krokom k integrácii jednotlivých kultúr pod jednu spoločnú, nakoľko jediné, čo v podstate bráni integrácii jednej kultúry do inej (alebo integrácii vzájomnej), a teda strate svojej prirodzenej podoby, je práve táto exkluzivita.
V konečnom dôsledku tak multikulturalizmus zrejme ani nemôže byť uskutočniteľným projektom. Akonáhle sú totiž vytvorené podmienky pre jeho uskutočnenie, je započatá cesta k tomu, čo sám odmieta. V tomto ohľade je teda multikulturalizmus kontraproduktívny - nátlakom na zachovávanie osobitostí jednotlivých kultúr a ich vzájomnú rovnoprávnosť znemožňuje dosiahnutie svojho vlastného cieľa. Čo je ale ešte horšie, podieľa sa na odkladaní možnej vzájomnej interakcie a integrácie stretávajúcich sa kultúr.
No a takto sa občas rozprávame a podnecujeme k premýšľaniu.
V základoch jeho postoja stála nasledujúca myšlienka: jednotlivé kultúry by sa mali vyvíjať oddelene, každá na svojom území, až do momentu, kedy sú na dostatočne vysokej úrovni, aby sa mohli vzájomne integrovať. Pritom kultúrou na dostatočne vysokej úrovni sa chápe napríklad francúzska spoločnosť devätnásteho storočia. V záujme neskoršej možnosti pokojného splynutia kultúr by sa mali najskôr jednotlivé kultúry vyvinúť na takú úroveň, že by boli schopné navzájom oceniť svoje osobitosti a nájsť cestu spoločnej fúzie namiesto toho, aby sa jedna voči druhej vyhraňovali. V opačnom prípade hrozí, že stret kultúr na nedostatočnej úrovni skončí práve sebapotvrdzovaním každej z nich. Stret jednej "vyspelej" s jednou "menej vyspelou" kultúrou skončí tým, že tá menej vyspelá si bude brať z vyspelejšej len jej primitívnejšie časti a vyspelejšia sa bude márne snažiť o integráciu tej druhej.
Ponechajme bokom všetky vágnosti a problematické prvky tejto myšlienky - skrýva totiž zaujímavé racionálne jadro. V diskusii (ktorá koniec koncov netrvala vôbec dlho) sme nakoniec dospeli k záveru, ktorý obaja zdieľame. Obaja, napriek môjmu relatívnemu multi-kulti optimizmu, zdieľame istú nechuť voči rôznym formám neoliberalizmu, ktoré sa snažia hlásať potrebu zachovávania jednotlivých kultúr na danom území v ich prirodzenej podobe. Zástancovia týchto názorov často žonglujú s argumentmi, že napríklad neprispôsobivosť niektorých etník je jednoducho daná z ich spôsobu života a prípadná snaha o prílišnú integráciu môže zničiť danú (sub)kultúru. Každá kultúra je predsa jedinečný ľudský výtvor a preto ju treba strážiť! Problém takejto koncepcie ale netreba dlho hľadať - aplikácia takýchto názorov v praxi totiž vedie k tomu, že snaha o zachovanie každej kultúry a vytvorenie podmienok pre ich symbiózu vedie k nemožnosti ustanovenia tohto harmonického vzťahu, ktorý je súčasťou konečnej vidiny multikultúrnej spoločnosti. Znemožňuje sa tak nie len možnosť integrácie týchto kultúr do kultúry na danom území dominantnej, ale dokonca sa tým v zásade popiera aj možnosť multikultúrej spoločnosti. Je to tak, pretože symbióza rôznych kultúr je možná len od momentu, v ktorom sú schopné všetky kultúry, ktoré sa majú na tomto súžití podieľať, vzdať sa istej časti vlastnej exkluzivity. Vzdať sa tejto - vždy etnocentricky motivovanej - výlučnosti, je ale prvým krokom k integrácii jednotlivých kultúr pod jednu spoločnú, nakoľko jediné, čo v podstate bráni integrácii jednej kultúry do inej (alebo integrácii vzájomnej), a teda strate svojej prirodzenej podoby, je práve táto exkluzivita.
V konečnom dôsledku tak multikulturalizmus zrejme ani nemôže byť uskutočniteľným projektom. Akonáhle sú totiž vytvorené podmienky pre jeho uskutočnenie, je započatá cesta k tomu, čo sám odmieta. V tomto ohľade je teda multikulturalizmus kontraproduktívny - nátlakom na zachovávanie osobitostí jednotlivých kultúr a ich vzájomnú rovnoprávnosť znemožňuje dosiahnutie svojho vlastného cieľa. Čo je ale ešte horšie, podieľa sa na odkladaní možnej vzájomnej interakcie a integrácie stretávajúcich sa kultúr.
No a takto sa občas rozprávame a podnecujeme k premýšľaniu.
Ďalší pokus
Tak som sa opäť pokúsil založiť blog. Bude snáď živší, ako tie ostatné, ktoré mali už akoby vo svojom pojme obsiahnutý skorý zánik.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)