Multikulturalizmus znova pojednaný

Mám šťastie, že jedna kamarátka je sociologička. Vlastne je študentka sociológie, ale koniec koncov, študuje ju už pár rokov, čo z nej robí dostatočne kompetentnú osobu na to, aby vedela usmerniť moje poloamatérske znalosti o tomto odbore. Na môj včerajší príspevok dnes zareagovala pri káve niečím nasledovným: moje poňatie multikulturalizmu je priúzke. Že to nie je úplne kóšer, som si uvedomoval už pri písaní predchádzajúceho blogu, vychádzal som však z toho, že s týmto poňatím sa pomerne často stretávam u rôznych búrlivých aktivistov za práva menšín a teda mi to prišlo ako celkom rozumná referenčná skupina proponentov multi-kulti ideí. Očividne to ale nakoniec vyzerá, že som si tak trocha pomlátil do slameného panáka. Ale iba tak trocha.

Existujú totiž rôzne teórie multikulturalizmu, ktoré sa ale pravdaže na úrovni politickej diskusie a aplikácie multikulturálnych myšlienok v praxi vôbec neobjavujú a nezmieňujú. Medzi nimi sa nachádzajú aj koncepcie, na ktoré som sa troška minule pozlostil, ako aj také, ktoré zastávajú niečo podobné, čo ja nazývam koncepciou integrácie kultúr. Takže terč som nakoniec zasiahol, ale do stredu som teda rozhodne netrafil.

Bolo by dobré ešte pridať dve poznámky. Po pravde, za mojim príspevkom je istá pozitívna teória. Jej centrálnym pojmom je pojem integrácie, ktorý som v predchádzajúcom texte ponechal na úrovni neprimerane vágnej. Čo si pod integráciou predstavujem by som vyjadril najlepšie asi tým, že ukážem, čo by malo byť jej výsledkom: nemá to byť asimilácia kultúry a ani paralelná symbióza rôznych kultúr (čo odpovedá môjmu úzkemu poňatiu multikulturalizmu z predchádzajúceho článku), ale splynutie kultúr do spoločnej jednotnej kultúry, ktorá ale v niektorých svojich aspektoch ponecháva rôzne alternatívne stanoviská v prístupe napríklad k otázkam náboženstva či umenia (čo znamená, že v rámci jednej jedinej kultúry by malo byť možné, že človek sa môže rovnako dobre identifikovať napríklad s islamom tak ako s kresťanstvom, pričom však daný jedinec zostáva stále v jednom kultúrnom rámci). Pointou je, že tu nemám do činenia s multikultúrnym univerzom, ale s jednou kultúrou ako výsledkom vzájomnej integrácie kultúr. Nechcem, aby to bolo chápané ako akási univerzálna všezahrňujúca kultúra, i keď táto koncepcia takýto výsledok integračných procesov nevylučuje. Obávam sa ale, že v takom prípade by stratila celá koncepcia pointu, pretože by problém rôznorodosti kultúr vyvstal nanovo, už nie na úrovni vzťahu jednotlivých kultúr, ale na úrovni spomenutých alternatívnych stanovísk, ktorých by začalo byť trocha primnoho a začali by bojovať o svoje miesto pod slnkom.

Druhá poznámka sa týka načrtnutia koncepcie, ktorú som predstavil ako náčrt myšlienok môjho včerajšieho diskusného partnera. Chcel by som len podotknúť, že v žiadnom prípade nezastávam názor, že existujú vyspelejšie a menej vyspelejšie kultúry. Teda aspoň nie doslova. Súhlasím totiž s tým, že jednotlivé kultúry dosahujú rôzne stupne komplexnosti a hĺbky záberu, ktorému sa venujú a ktorý teda pokrývajú svojimi produktmi. Zdá sa mi totiž, že pre menej ústretového čitateľa je pravdepodobnejšie primárne také čítanie, v ktorom som aj ja zástancom tohto názoru. Proti tomu sa ale rázne ohradzujem. To rovnako platí aj o vete, v ktorej spomínam neprispôsobivosť niektorých etník. Rozhodne tým nepoukazujem na žiadne konkrétne etnikum, nedovoľujem si žiadne konkrétne etnikum obviniť z toho, že je ako celok a priori neprispôsobivé. Neznamená to ale, že sa v niektorých etnikách tieto problémy čiastočne nevyskytujú, prípadne že by som si nebodaj pred tým chcel zastierať zrak. A to je asi tak všetko, čo by som chcel napísať.

Káva je dobrá, pomáha mať triezvu myseľ.

Kontraproduktívny multikulturalizmus

Diskusie so spolubývajúcimi sú vždy plodné. Dnes sme sa dostali obkľukou cez pripravovaný pochod Dělnícké mládeže v Brne a hysterickú argumentáciu jedného spolužiaka na stránke venujúcej sa pripravovanej blokáde tejto udalosti na Facebooku k celkom obšírnej téme multikulturalizmu. Spolubývajúci sa mi zveril s tým, že s ideou multikulturalizmu nesúhlasí a ja som sa teda spýtal, kde sú dôvody jeho odmietavého postoja. Prekvapivo sme nakoniec došli k vzájomnej zhode, a to sa považujem za celkom multi-kulti zmýšľajúceho človeka.

V základoch jeho postoja stála nasledujúca myšlienka: jednotlivé kultúry by sa mali vyvíjať oddelene, každá na svojom území, až do momentu, kedy sú na dostatočne vysokej úrovni, aby sa mohli vzájomne integrovať. Pritom kultúrou na dostatočne vysokej úrovni sa chápe napríklad francúzska spoločnosť devätnásteho storočia. V záujme neskoršej možnosti pokojného splynutia kultúr by sa mali najskôr jednotlivé kultúry vyvinúť na takú úroveň, že by boli schopné navzájom oceniť svoje osobitosti a nájsť cestu spoločnej fúzie namiesto toho, aby sa jedna voči druhej vyhraňovali. V opačnom prípade hrozí, že stret kultúr na nedostatočnej úrovni skončí práve sebapotvrdzovaním každej z nich. Stret jednej "vyspelej" s jednou "menej vyspelou" kultúrou skončí tým, že tá menej vyspelá si bude brať z vyspelejšej len jej primitívnejšie časti a vyspelejšia sa bude márne snažiť o integráciu tej druhej.

Ponechajme bokom všetky vágnosti a problematické prvky tejto myšlienky - skrýva totiž zaujímavé racionálne jadro. V diskusii (ktorá koniec koncov netrvala vôbec dlho) sme nakoniec dospeli k záveru, ktorý obaja zdieľame. Obaja, napriek môjmu relatívnemu multi-kulti optimizmu, zdieľame istú nechuť voči rôznym formám neoliberalizmu, ktoré sa snažia hlásať potrebu zachovávania jednotlivých kultúr na danom území v ich prirodzenej podobe. Zástancovia týchto názorov často žonglujú s argumentmi, že napríklad neprispôsobivosť niektorých etník je jednoducho daná z ich spôsobu života a prípadná snaha o prílišnú integráciu môže zničiť danú (sub)kultúru. Každá kultúra je predsa jedinečný ľudský výtvor a preto ju treba strážiť! Problém takejto koncepcie ale netreba dlho hľadať - aplikácia takýchto názorov v praxi totiž vedie k tomu, že snaha o zachovanie každej kultúry a vytvorenie podmienok pre ich symbiózu vedie k nemožnosti ustanovenia tohto harmonického vzťahu, ktorý je súčasťou konečnej vidiny multikultúrnej spoločnosti. Znemožňuje sa tak nie len možnosť integrácie týchto kultúr do kultúry na danom území dominantnej, ale dokonca sa tým v zásade popiera aj možnosť multikultúrej spoločnosti. Je to tak, pretože symbióza rôznych kultúr je možná len od momentu, v ktorom sú schopné všetky kultúry, ktoré sa majú na tomto súžití podieľať, vzdať sa istej časti vlastnej exkluzivity. Vzdať sa tejto - vždy etnocentricky motivovanej - výlučnosti, je ale prvým krokom k integrácii jednotlivých kultúr pod jednu spoločnú, nakoľko jediné, čo v podstate bráni integrácii jednej kultúry do inej (alebo integrácii vzájomnej), a teda strate svojej prirodzenej podoby, je práve táto exkluzivita.

V konečnom dôsledku tak multikulturalizmus zrejme ani nemôže byť uskutočniteľným projektom. Akonáhle sú totiž vytvorené podmienky pre jeho uskutočnenie, je započatá cesta k tomu, čo sám odmieta. V tomto ohľade je teda multikulturalizmus kontraproduktívny - nátlakom na zachovávanie osobitostí jednotlivých kultúr a ich vzájomnú rovnoprávnosť znemožňuje dosiahnutie svojho vlastného cieľa. Čo je ale ešte horšie, podieľa sa na odkladaní možnej vzájomnej interakcie a integrácie stretávajúcich sa kultúr.

No a takto sa občas rozprávame a podnecujeme k premýšľaniu.