Kontraproduktívny multikulturalizmus

Diskusie so spolubývajúcimi sú vždy plodné. Dnes sme sa dostali obkľukou cez pripravovaný pochod Dělnícké mládeže v Brne a hysterickú argumentáciu jedného spolužiaka na stránke venujúcej sa pripravovanej blokáde tejto udalosti na Facebooku k celkom obšírnej téme multikulturalizmu. Spolubývajúci sa mi zveril s tým, že s ideou multikulturalizmu nesúhlasí a ja som sa teda spýtal, kde sú dôvody jeho odmietavého postoja. Prekvapivo sme nakoniec došli k vzájomnej zhode, a to sa považujem za celkom multi-kulti zmýšľajúceho človeka.

V základoch jeho postoja stála nasledujúca myšlienka: jednotlivé kultúry by sa mali vyvíjať oddelene, každá na svojom území, až do momentu, kedy sú na dostatočne vysokej úrovni, aby sa mohli vzájomne integrovať. Pritom kultúrou na dostatočne vysokej úrovni sa chápe napríklad francúzska spoločnosť devätnásteho storočia. V záujme neskoršej možnosti pokojného splynutia kultúr by sa mali najskôr jednotlivé kultúry vyvinúť na takú úroveň, že by boli schopné navzájom oceniť svoje osobitosti a nájsť cestu spoločnej fúzie namiesto toho, aby sa jedna voči druhej vyhraňovali. V opačnom prípade hrozí, že stret kultúr na nedostatočnej úrovni skončí práve sebapotvrdzovaním každej z nich. Stret jednej "vyspelej" s jednou "menej vyspelou" kultúrou skončí tým, že tá menej vyspelá si bude brať z vyspelejšej len jej primitívnejšie časti a vyspelejšia sa bude márne snažiť o integráciu tej druhej.

Ponechajme bokom všetky vágnosti a problematické prvky tejto myšlienky - skrýva totiž zaujímavé racionálne jadro. V diskusii (ktorá koniec koncov netrvala vôbec dlho) sme nakoniec dospeli k záveru, ktorý obaja zdieľame. Obaja, napriek môjmu relatívnemu multi-kulti optimizmu, zdieľame istú nechuť voči rôznym formám neoliberalizmu, ktoré sa snažia hlásať potrebu zachovávania jednotlivých kultúr na danom území v ich prirodzenej podobe. Zástancovia týchto názorov často žonglujú s argumentmi, že napríklad neprispôsobivosť niektorých etník je jednoducho daná z ich spôsobu života a prípadná snaha o prílišnú integráciu môže zničiť danú (sub)kultúru. Každá kultúra je predsa jedinečný ľudský výtvor a preto ju treba strážiť! Problém takejto koncepcie ale netreba dlho hľadať - aplikácia takýchto názorov v praxi totiž vedie k tomu, že snaha o zachovanie každej kultúry a vytvorenie podmienok pre ich symbiózu vedie k nemožnosti ustanovenia tohto harmonického vzťahu, ktorý je súčasťou konečnej vidiny multikultúrnej spoločnosti. Znemožňuje sa tak nie len možnosť integrácie týchto kultúr do kultúry na danom území dominantnej, ale dokonca sa tým v zásade popiera aj možnosť multikultúrej spoločnosti. Je to tak, pretože symbióza rôznych kultúr je možná len od momentu, v ktorom sú schopné všetky kultúry, ktoré sa majú na tomto súžití podieľať, vzdať sa istej časti vlastnej exkluzivity. Vzdať sa tejto - vždy etnocentricky motivovanej - výlučnosti, je ale prvým krokom k integrácii jednotlivých kultúr pod jednu spoločnú, nakoľko jediné, čo v podstate bráni integrácii jednej kultúry do inej (alebo integrácii vzájomnej), a teda strate svojej prirodzenej podoby, je práve táto exkluzivita.

V konečnom dôsledku tak multikulturalizmus zrejme ani nemôže byť uskutočniteľným projektom. Akonáhle sú totiž vytvorené podmienky pre jeho uskutočnenie, je započatá cesta k tomu, čo sám odmieta. V tomto ohľade je teda multikulturalizmus kontraproduktívny - nátlakom na zachovávanie osobitostí jednotlivých kultúr a ich vzájomnú rovnoprávnosť znemožňuje dosiahnutie svojho vlastného cieľa. Čo je ale ešte horšie, podieľa sa na odkladaní možnej vzájomnej interakcie a integrácie stretávajúcich sa kultúr.

No a takto sa občas rozprávame a podnecujeme k premýšľaniu.