Malá poznámka k pojmu komplexnosti

Pojem komplexnosti je všeobecne znásilňovaný. Používa sa k spätnej racionalizácii nášho neodôvodneného predpokladu, že ako veľmi zložité bytosti máme nejakú vyššiu (inherentnú?) hodnotu. Komplexnosť je tiež používaná pri vysvetľovaní krásy v prírode. Krása je však koncept až príliš podobný etickým hodnotám. Pokiaľ z komplexnosti organizmu nevyplýva jeho morálna kvalita, nemôže z neho vyplynúť ani estetická kvalita. Komplexnosť môže byť dôvodom toho, že vec považujeme za krásnu. Nie je to ale zrejme vlastnosť komplexnej veci o sebe.

Argumentačná ekvilibristika na etickú nôtu

Včera som písal test na aplikovanú etiku. Síce mi spadol internet pri odovzdávaní a mám zaň nula bodov, aspoň ma napadla jedna zaujímavá úvaha. V jednej z otázok sme mali za úlohu napisať jeden argument za a jedne argument proti tvrdeniu, že človek je morálne nadradený nad zvyškom prírody. Následne sme mali zhodnotiť, ktorý argument je silnejší. Argumenty vyzerali asi takto:

1) Argument pre morálnu nadradenosť človeka nad zvyškom prírody (argument zo schopnosti morálneho rozhodovania):

Človek je morálne nadradený nad zvyškom prírody, pretože ako jediný môže byť morálnym subjektom. To znamená, že ako jediný je schopný morálneho rozmýšľania a rozhodovania. Človek je tak jediná bytosť, ktorá má hodnotu o sebe; zvyšok prírody má len inštrumentálnu hodnotu relatívnu k človeku ako morálnemu subjektu.

2) Argument proti morálnej nadradenosti človeka nad zvyškom prírody (argument z evolučnej etiky):

Človek nie je jedinou bytosťou schopnou morálneho rozmýšľania a rozhodovania. Nie je teda jediným morálnym subjektom a teda ani nie je nadradeným nad zvyškom prírody. Prejavy morálneho rozhodovania totiž možno pozorovať aj v správaní sa iných tvorov.

Argument zo schopnosti morálneho rozhodovania má svoju silu, pretože sa zdá byť intuitívne prijateľný. Je to kvôli tomu, že schopnosť morálneho rozhodovania priamo pozorujeme u seba samých a je odôvodniteľné predpokladať túto schopnosť aj u druhých ľudí. Argument z evolučnej etiky má však väčšiu váhu. Máme totiž nepriame dôkazy existencie morálneho rozhodovania aj u iných živočíšnych druhov (z pozorovania správania, zo skúmania fyziológie týchto organizmov). Pokiaľ je neodôvodniteľné na základe tejto evidencie predpokladať existenciu morálneho rozhodovania aj u iných tvorov, potom je rovnako neodôvodnené usudzovať na existenciu druhých myslí. Rovnako sa zdá byť potom neodôvodnené predpokladať existenciu morálneho rozhodovania u iných subjektov, než sme my sami. 

Jediné, čo nás po pravde vedie k tomu, aby sme tento predpoklad považovali za neodôvodnený, je skutočnosť, že sa nám ostatní ľudia zdajú byť fyziologicky podobnejší, než iné tvory (a rovnako sa nám zdajú mať podobnejšie správanie, než iné tvory). Táto tendencia je však založená na nedostatku informácií o spoločenskom správaní a fyziológii ostatných tvorov. S prihliadnutím na tieto informácie však nie je možné považovať takýto predpoklad za neodôvodnený. 

Ak sa argumentuje, že človek je nadradený zvyšku prírody pre jeho výlučný morálny charakter (čo je na mnoho spôsobov obmieľaný argument napríklad v kresťanskej etike), je možné týmto poukazom oslabiť jeho silu. Človek totiž môže byť stále bytosťou s morálnymi schopnosťami rozvinutými komplexnejšie než iné tvory. Otázkou zostáva, či je komplexnosť a priori indikátorom hodnotovej nadradenosti.

Telo, brada a osobná identita

Tento blog nie je v pravom slova zmysle pojednaním o osobnej identite. Nie je takýmto pojednaním minimálne spôsobom, aký by bol očakávaný. Rozhodol som sa totiž rolu telesnosti v kontexte problematiky osobnej identity preskúmať na vlastnej koži. Doslova.

Po dlhom čase (skutočne veľmi dlhom) som zhodil bradu. Je to trivialita, na prvý pohľad. Ukázalo sa však, že za ten dlhý čas, čo som na tvári nosil hustý les ochlpenia, som si na svoj vzhľad až príliš zvykol. Výsledkom je to, že nad tým, že mi zrazu niečo na mojom tele chýba, som začal premýšľať.

Celá táto úvaha je možno len úsmevnou absurditou. Výsledky sebapozorovania za ten krátky čas bez brady však stoja za zdelenie, pretože môžu viesť napokon k celkom zaujímavým záverom. Beriem si obyčajný fenomén zo života človeka - zmenu telesného výzoru - a premýšľam o ňom. Nie je to nič neobvyklé v histórii filozofie.

Nebudem vysvetlovať, ako sa stalo, že som sa oholil. Stačí len povedať, že to bola malá nehoda pri bežnom úkone starostlivosti o dĺžku brady. Dôležité je však to, že napokon som sa rozodol nesmútiť za stratenými rokmi, ktoré mi brada pridávala, ale poňať to ako experiment so sebanahliadaním skrze vlastnú telesnoť. Celkom ma prekvapilo, čo všetko som si pri tomto experimente uvedomil. V krátkosti sa to dá zhrnúť do tvrdenia, že telesnoť prirodzene hrá svoju rolu v osobnej identite a sebanahliadaní jedinca.

Telo je však často považované za niečo, čo by práve na osobnú identitu nemalo mať žiaden vplyv. Ak by aj malo mať nejaký, dá sa jeho vplyv popísať nasledovne: telo je nosičom nášho (seba)vedomia a teda zaručuje istú mieru osobnej integrity. Je to referenčný bod nášho vnímania sveta - empirický svet vnímame vždy len skrze prostriedky, ktoré nám dáva telo. Pre druhých je zase bodom, na ktorý je poukazované vždy, keď sa berie do úvahy istá osoba. Keď chcem upriamiť pozornosť na niekoho, je predsa nejjednoduchšie poukázať na jeho telo.

Čo sa stane, keď sa telo výrazne zmení? Druhé osoby sa dokážu novému výzoru jednotlivca rýchlo prispôsobiť - hoci to už nie je tak úplne ten človek, ktorého som poznal predtým, pretože sa niečo zmenilo na jeho tele, dokážem to pomerne rýchlo prehliadnuť a nebrať viac do úvahy. Tu sa odkrýva zaujímava ľudská intuícia, totiž že napriek telesným zmenám chápeme osobu identickú s tou osobou, ktorou bola predtým. Problém je však v tom, že sebanahladaniu jedinca môže zmena vlastného tela položiť väčší rébus. Nie je to iba preto, že človek môže mať problém ihneď sa identifikovať so svojím odrazom v zrkadle (viac krát sa mi stalo, že pri letmom pohľade do zrkadla, napríklad len pri prechádzaní okolo neho, som mal v prvom momente pocit, že sa v ňom mihla cudzia osoba - až následne som túto osobu identifikoval so sebou samým). Chcel by som totiž ukázať, ako môže byť telesná zmena podstatná v širšom kontexte súdenia o sebe samom.

Aké sú pocity sprevádzajúce moju zmenu tváre? Cítim sa mladší - je to divné, ale naozaj mám pocit, že som sa vrátil na strednú školu. Ponúka sa mi však skvelé vysvetlenie: je to tak preto, že skutočne vyzerám bez brady podstatne mladšie. S bradou mi ľudia bežne tipovali minimálne 25 rokov, bez brady mám strach, že mi večer v krčme nenalejú. Podstané je tu to, že sa mi odkrýva pozoruhodná korelácia môjho telesného a mentálneho stavu (ak teda možno hovoriť o mentálnych stavoch typu "cítim sa na 18 rokov").

Ďalšia skutočnosť, ktorá vyplávala na povrch, je tá, že pokiaľ je človek výrazne fixovaný na istú časť svojho tela, jej absencia môže spôsobiť dočasnú dezintegráciu vlastného obrazu o sebe. Mal som vždy tendencie na otázky typu "Kedy sa najbližšie oholíš?" reagovať odpoveďami typu: "Už nikdy!" To mi môže posyktnúť svedectvo o tom, že som mal bradu za výrazný rys vlastného tela, ktorý ma podstatne identifikoval nie len vo vzťahu k okolitému svetu, ale aj vo vzťahu k mňe samému. Bez tohto doplnkového kúsku tváre pociťujem aj absenciu istej časti vnútorného obrazu o sebe samom. Môžem to najlepšie vidieť na probléme s obsahom predstáv. Určite si každý z vás občas rád predstavuje istú situáciu, v ktorej hráte nejakú rolu - napríklad si predstavuejte hypotetickú situáciu v práci, v krčme alebo v škole. Momentálne sa pripravujem na krátke vystúpenie na prednáške jednoho povinného kurzu a občas si isté frázy a momenty prednášky opakujem v duchu spolu s tým, že si predstavujem celú situáciu z pohľadu tretej osoby. Keďže bolo pre mňa bežné situovať do tejto situácie svoj obraz oplývajúci ochlpením tváre, odkedy som toto ochlpenie stratil mám problém tieto predstavy nahliadať ako ucelené - jednoducho mám pocit, že v nich niečo nie je v poriadku. Je mi ťažké vnímať gestikuláciu, mimiku alebo dokonca artikuláciu bezbradatého indivídua ako majúce charakter mojej gestikulácie, mimiky či artikulácie. To mi dáva pocit istého cuziedho rysu oproti výzoru, ktorý som si očividne nevedome identifikoval ako môj bežný výzor.

Napadá ma ešte niekoľko drobných momentov, ktoré by sa mohli v tomto kontexte zmieniť tiež. Toto sebapozorovanie však nemusí byť podané vyčerpávajúco, pretože chcem ukázať, ako ma tieto myšlienky priviedli k osobnému názoru, že telesnosť má pre vnímanie osobnej identity nezanedbateľnú úlohu. Táto úloha spočíva v tom, že ak som s niečím identický, som identický nie len s Ja ako psychologickou entitou (ak niečo také pravdaže vôbec existuje), ale aj so svojím telesným Ja, s Ja ako telom (na myseľ sa mi prediera Kantov výraz "empirické Ja"). Telesné procesy sú totiž súčasťou predmetu môjho sebanahliadania a nemožno ich jasne oddeliť od "netelesných", pretože môžu mať rovnakú váhu pre produkciu obrazu o sebe samom. Otázkou zostáva, čí celé moje Ja nie je náhodou práve týmto telesným Ja. Či však už áno alebo nie, telesnoť by sme minimálne mali chápať ako prirodzenú súčať predstavy osobnej identity. Ďalšie implikácie takejto pozície ponechávam na čitateľovi.

Hoľte sa a budete večne mladí.