Nasledujúca citácia pochádza z rozhovoru Noama Chomskeho s autorom jeho monografie Mortonom Winstonom. Uvedená časť sa nachádza v kontexte diskusie o redukcii vedeckého odboru "vyššej roviny" na odbor "nižšej (elementárnejšej) roviny" (diskutovaný príklad je napríklad chémia, ktorá bola zlúčená s fyzikou až po zavedení kvantovej mechaniky).
"M.W.: Je však veľmi predčasné predpokladať, že sa nám čoskoro podarí zredukovať psychológiu na neurológiu, čo vy na to?
N.C.: Je to nielen predčasné, ale aj hlúpe. Ak si všimnete tvrdú vedu, tá nefunguje takto. Od prípadu k prípadu sa základná veda musela radikálne modifikovať, aby sa mohla zjednotiť s nezmenenou vedou vyššej roviny." (1)
Myslím, že táto predstava vývoja vedy má bližšie k pravde, než názor, že vedecký vývoj je postupné odklínanie filozofických komnát a vyháňanie metafyzických chimér. Je to zrejme tým, že hoci sa zdá, že z čisto filozofických problémov sa zrazu stávajú problémy pre biológov (a zdá sa to v poslednom čase hlavne v etike), v konečnom dôsledku tu nie je žiadna strata filozofičnosti týchto tém. Človek, ktorý skúma myseľ magnetickou rezonanciou robí pravdepodobne rovnako filozofickú robotu, ako ten, čo skúma ten istý problém zostrojovaním myšlienkových experimentov. Filozof drží v rukách silné nástroje na riešenie problémov a svojím spôsobom je empirický experiment vítaným rozšírením jeho výzbroje.
Kde vzniká problém? Prirodzene, vzniká vždy tam, kde sa preháňa. Nadšenie z výsledkov skúmania entít, ktoré boli tradičnými centrami filozofického záujmu, je pravdaže oprávnená. To je zrejme už nepopierateľný fakt a snáď to už ani nie je žiadna nová správa. Je však prehnané tvrdiť, že filozofia stráca témy, ktoré môže rozoberať. Prísne vzato, žiadnu tému nikdy nestratila. V opačnom prípade by sme totiž mali mať filozofa za toho, kto stráži pozostalých duchov metafyziky pred ich vyhnaním z pôdy vedy. V Chomskeho odpovedi totiž vidím zhruba takéto vysvetlenie: vývoj vedy je oveľa komplexnejší, než naznačujú takéto modely - vo svojej podstate sa skôr podobá organickému preplietaniu, než vzájomnému požieraniu problémov, ktoré daná disciplína môže riešiť. Tento triezvy, racionálny pohľad mi padol do oka.
V tomto pohľade vidím vyjadrenie názoru, ktorý som hľadal od môjho prvého vážneho stretnutia s kognitívnymi vedami niekedy na začiatku jesenného semestra. Nechcel som bezvýhradne prijať, že výsledky kognitívnych vied sú oveľa objavnejšie, než riešenia filozofie v otázkach mysle, jazyka či vedomia vôbec. Na druhej strane som ale vedel, že ak by boli empirické metódy prístupu ku klasicky filozofickým entitám jedným veľkým bludom, určite by narazili na svoje hranice. Zatiaľ na svoje hranice nenarazili, čo nevylučuje známe klišé, že na svoje hranice naraziť nemôžu. Hoci nedokážem prijať mnoho ľudí, ktorí tieto empirické metódy prehnane vyzdvihujú, existuje racionálne jadro prístupu k filozofickým problémom s pomocou neurovied či biológie vo všeobecnosti. Tým je samotné rozšírenie kolekcie nástrojov filozofa, ktoré môže vo svojej činnosti použiť.
__________
(1) WINSTON, M.: Chomsky. 1. vyd. Bratislava: Albert Marenčin, 2004. s. 38.
N.C.: Je to nielen predčasné, ale aj hlúpe. Ak si všimnete tvrdú vedu, tá nefunguje takto. Od prípadu k prípadu sa základná veda musela radikálne modifikovať, aby sa mohla zjednotiť s nezmenenou vedou vyššej roviny." (1)
Myslím, že táto predstava vývoja vedy má bližšie k pravde, než názor, že vedecký vývoj je postupné odklínanie filozofických komnát a vyháňanie metafyzických chimér. Je to zrejme tým, že hoci sa zdá, že z čisto filozofických problémov sa zrazu stávajú problémy pre biológov (a zdá sa to v poslednom čase hlavne v etike), v konečnom dôsledku tu nie je žiadna strata filozofičnosti týchto tém. Človek, ktorý skúma myseľ magnetickou rezonanciou robí pravdepodobne rovnako filozofickú robotu, ako ten, čo skúma ten istý problém zostrojovaním myšlienkových experimentov. Filozof drží v rukách silné nástroje na riešenie problémov a svojím spôsobom je empirický experiment vítaným rozšírením jeho výzbroje.
Kde vzniká problém? Prirodzene, vzniká vždy tam, kde sa preháňa. Nadšenie z výsledkov skúmania entít, ktoré boli tradičnými centrami filozofického záujmu, je pravdaže oprávnená. To je zrejme už nepopierateľný fakt a snáď to už ani nie je žiadna nová správa. Je však prehnané tvrdiť, že filozofia stráca témy, ktoré môže rozoberať. Prísne vzato, žiadnu tému nikdy nestratila. V opačnom prípade by sme totiž mali mať filozofa za toho, kto stráži pozostalých duchov metafyziky pred ich vyhnaním z pôdy vedy. V Chomskeho odpovedi totiž vidím zhruba takéto vysvetlenie: vývoj vedy je oveľa komplexnejší, než naznačujú takéto modely - vo svojej podstate sa skôr podobá organickému preplietaniu, než vzájomnému požieraniu problémov, ktoré daná disciplína môže riešiť. Tento triezvy, racionálny pohľad mi padol do oka.
V tomto pohľade vidím vyjadrenie názoru, ktorý som hľadal od môjho prvého vážneho stretnutia s kognitívnymi vedami niekedy na začiatku jesenného semestra. Nechcel som bezvýhradne prijať, že výsledky kognitívnych vied sú oveľa objavnejšie, než riešenia filozofie v otázkach mysle, jazyka či vedomia vôbec. Na druhej strane som ale vedel, že ak by boli empirické metódy prístupu ku klasicky filozofickým entitám jedným veľkým bludom, určite by narazili na svoje hranice. Zatiaľ na svoje hranice nenarazili, čo nevylučuje známe klišé, že na svoje hranice naraziť nemôžu. Hoci nedokážem prijať mnoho ľudí, ktorí tieto empirické metódy prehnane vyzdvihujú, existuje racionálne jadro prístupu k filozofickým problémom s pomocou neurovied či biológie vo všeobecnosti. Tým je samotné rozšírenie kolekcie nástrojov filozofa, ktoré môže vo svojej činnosti použiť.
__________
(1) WINSTON, M.: Chomsky. 1. vyd. Bratislava: Albert Marenčin, 2004. s. 38.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára