"There is a point beyond which philosophy, if it is not to lose face, must turn into something else: performance. It has to pass a test in a foreign land, a territory that’s not its own. For the ultimate testing of our philosophy takes place not in the sphere of strictly rational procedures (writing, teaching, lecturing), but elsewhere: in the fierce confrontation with death of the animal that we are. The worthiness of one’s philosophy reveals itself, if anywhere, in the live performance of one’s encounter with one’s own death; that’s how we find out whether it is of some substance or it is all futility. Tell me how you deal with your fear of annihilation, and I will tell you about your philosophy."
Nechcel by som na tomto mieste hovoriť o filozofii a smrti. Teda, v skutočnosti, nechcel by som hovoriť len o filozofii a smrti. Citácia, ktorú uvádzam na začiatku článku, pochádza z blogu "Philosophy as an Art of Dying" v internetovej verzii denníka NY Times a pochádza teda z článku, ktorý pojednáva práve o strete filozofie zo smrťou, v momente, v ktorom musí aj filozof "vyjsť do empirického sveta" (povedané slovami prof. Materny) a niečo vykonať. Mne však o analýzu tejto hraničnej situácie nepôjde. Ide mi o myšlienku, ktorá sa nachádza v prvej časti tejto citácie - o myšlienku, že existuje hranica, za ktorou sa musí samotná filozofia premeniť na istý druh činenia. A nie len o to, že existuje nejaká hranica, ale skôr o to že filozof vôbec má povinnosť konať a konať istým spôsobom.
Je teraz na čase urobiť z vágností jasné myšlienky. Som presvedčený o tom, že miesto filozofa je v konečnom dôsledku predovšetkým vo verejnom priestore, v aktívnej prezentácii myšlienok. Je to spôsobené samotným náhľadom na to, kto filozof je - je to človek, ktorý drží v ruke silný nástroj a jeho úlohou je predviesť, čo s ním dokáže. Je to nástroj, pod ktorým možno spracovávať rozmanitým spôsobom rozmanité materiály a vytvárať tak nápomocné prostriedky v spoločenskej sfére. Týmto nástrojom je, prirodzene, rozum. Týmito materiálmi sú témy, ktoré dokáže do seba integrovať filozofia - a netreba snáď ani dodať, že je to prakticky každá téma. A tieto prostrediedky, ktoré vytvára, sú isté vzorce myslenia, spôsoby, ako viesť rozum a ako uchopovať vysoko komplexné problémy (medzi nimi aj tak všeobecne a nejasne definované problémy, ako samotný svet, v ktorom sa nachádzame) a v neposlednom rade myšlienky samotné.
To, že filozof má výsledky používania svojho nástroja predviesť, je to základné a podstatné. Má spoločnosti ukázať, že dokáže s týmto nástrojom diskutovať o širokom spektre tém (pretože celoživotné sústredenie intelektu na jedinú tému je zrejme jeho hanebným zahodením), že dokáže v tejto diskusii ponúkať riešenia a že dokáže tento nástroj aplikovať na nové témy. To ale nestačí. Je pravdou, že filozof by mal vo verejnej diskusii byť vždy prítomný a mal by byť prítomný ako nezanedbateľný element. Ale samo o sebe, predvádzanie filozofa ide ešte ďalej. Som si istý, že v konečnom dôsledku tu sú vždy situácie, v ktorých musí filozof jednať ako filozof, to znamená, jednať ako zástanca istého súboru hotových názorov, nie len ako používateľ abstraktného nástroja na spracovávanie intelektuálnych vstupov. Filozofovi totiž nemôže stačiť len to, že obstojí v teste verejnej prezentácie svojich myšlienok - mal by byť schopný obstáť aj v teste verejnej performácie svojich myšlienok.
Práve jednou z príležitostí, kedy možno svoje myšlienky doslova performovať, je vlastná smrť. Nemyslím však, že je potrebné obmedziť sa na ňu. Nemyslím, že je vôbec potrebné obmedziť sa len na skutočne hraničné situácie. Je to preto, že tak komplexný systém názorov, aký si vo svojej hlave pestuje filozof, si vyžaduje jeho performáciu aj na úrovniach najbanálnejších, v prvom rade na úrovni osobného kontaktu filozofa s druhým človekom. Pokiaľ sa nejaký súbor názorov v hocakom ohľade dotýka ľudského konania, mal by byť performovaný, a nie len prezentovaný. Nechcem vyzývať k tomu, aby filozof bezpodmienečne svoju filozofiu žil a nie len prednášal, to je klišé a môže zrejme viesť do absurdných záverov. Chcem však poukázať na to, že filozofia a vonkajší svet majú styčné body, a že týchto styčných bodov je nemálo.
[h/t]: Pôvodná vďaka za pohnutie k napísaniu tohto blogu patrí nepriamo Radimovi Bělohradovi, ktorý upozornil na blog "Philosophy as an Art of Dying" Jakuba Máchu a ten upozornil na tento článok na stránke Katedry filozofie na sociálnej sieti. A z tejto stránky sa dostala zvesť o tomto článku ku mne. Takže som celkom zmätený z toho, komu najväčším právom patrí "hat tip" - pre istotu tu teda celý príbeh odkazovania prepisujem takto zdĺhavo.
Nechcel by som na tomto mieste hovoriť o filozofii a smrti. Teda, v skutočnosti, nechcel by som hovoriť len o filozofii a smrti. Citácia, ktorú uvádzam na začiatku článku, pochádza z blogu "Philosophy as an Art of Dying" v internetovej verzii denníka NY Times a pochádza teda z článku, ktorý pojednáva práve o strete filozofie zo smrťou, v momente, v ktorom musí aj filozof "vyjsť do empirického sveta" (povedané slovami prof. Materny) a niečo vykonať. Mne však o analýzu tejto hraničnej situácie nepôjde. Ide mi o myšlienku, ktorá sa nachádza v prvej časti tejto citácie - o myšlienku, že existuje hranica, za ktorou sa musí samotná filozofia premeniť na istý druh činenia. A nie len o to, že existuje nejaká hranica, ale skôr o to že filozof vôbec má povinnosť konať a konať istým spôsobom.
Je teraz na čase urobiť z vágností jasné myšlienky. Som presvedčený o tom, že miesto filozofa je v konečnom dôsledku predovšetkým vo verejnom priestore, v aktívnej prezentácii myšlienok. Je to spôsobené samotným náhľadom na to, kto filozof je - je to človek, ktorý drží v ruke silný nástroj a jeho úlohou je predviesť, čo s ním dokáže. Je to nástroj, pod ktorým možno spracovávať rozmanitým spôsobom rozmanité materiály a vytvárať tak nápomocné prostriedky v spoločenskej sfére. Týmto nástrojom je, prirodzene, rozum. Týmito materiálmi sú témy, ktoré dokáže do seba integrovať filozofia - a netreba snáď ani dodať, že je to prakticky každá téma. A tieto prostrediedky, ktoré vytvára, sú isté vzorce myslenia, spôsoby, ako viesť rozum a ako uchopovať vysoko komplexné problémy (medzi nimi aj tak všeobecne a nejasne definované problémy, ako samotný svet, v ktorom sa nachádzame) a v neposlednom rade myšlienky samotné.
To, že filozof má výsledky používania svojho nástroja predviesť, je to základné a podstatné. Má spoločnosti ukázať, že dokáže s týmto nástrojom diskutovať o širokom spektre tém (pretože celoživotné sústredenie intelektu na jedinú tému je zrejme jeho hanebným zahodením), že dokáže v tejto diskusii ponúkať riešenia a že dokáže tento nástroj aplikovať na nové témy. To ale nestačí. Je pravdou, že filozof by mal vo verejnej diskusii byť vždy prítomný a mal by byť prítomný ako nezanedbateľný element. Ale samo o sebe, predvádzanie filozofa ide ešte ďalej. Som si istý, že v konečnom dôsledku tu sú vždy situácie, v ktorých musí filozof jednať ako filozof, to znamená, jednať ako zástanca istého súboru hotových názorov, nie len ako používateľ abstraktného nástroja na spracovávanie intelektuálnych vstupov. Filozofovi totiž nemôže stačiť len to, že obstojí v teste verejnej prezentácie svojich myšlienok - mal by byť schopný obstáť aj v teste verejnej performácie svojich myšlienok.
Práve jednou z príležitostí, kedy možno svoje myšlienky doslova performovať, je vlastná smrť. Nemyslím však, že je potrebné obmedziť sa na ňu. Nemyslím, že je vôbec potrebné obmedziť sa len na skutočne hraničné situácie. Je to preto, že tak komplexný systém názorov, aký si vo svojej hlave pestuje filozof, si vyžaduje jeho performáciu aj na úrovniach najbanálnejších, v prvom rade na úrovni osobného kontaktu filozofa s druhým človekom. Pokiaľ sa nejaký súbor názorov v hocakom ohľade dotýka ľudského konania, mal by byť performovaný, a nie len prezentovaný. Nechcem vyzývať k tomu, aby filozof bezpodmienečne svoju filozofiu žil a nie len prednášal, to je klišé a môže zrejme viesť do absurdných záverov. Chcem však poukázať na to, že filozofia a vonkajší svet majú styčné body, a že týchto styčných bodov je nemálo.
[h/t]: Pôvodná vďaka za pohnutie k napísaniu tohto blogu patrí nepriamo Radimovi Bělohradovi, ktorý upozornil na blog "Philosophy as an Art of Dying" Jakuba Máchu a ten upozornil na tento článok na stránke Katedry filozofie na sociálnej sieti. A z tejto stránky sa dostala zvesť o tomto článku ku mne. Takže som celkom zmätený z toho, komu najväčším právom patrí "hat tip" - pre istotu tu teda celý príbeh odkazovania prepisujem takto zdĺhavo.
Čím to je, že o filozofoch takto pekne nôtia zväčša iba filozofi?
OdpovedaťOdstrániťZdar Lukáš,
OdpovedaťOdstrániťpravdu povediac tvoj názor angažovanej filozofie zdieľam, len mám o ňom pochybnosti. Filozof môže byť presvedčený o význame svojho aktu, ale otázne je aké uznanie sa mu dostane od spoločnosti. V dobe, keď je významnejšou autoritou Madonna ako pápež, nepredpokladám, že by verejný záujem prahol po Wittgensteinovi :)
Každopádne filozof by mal byť schopný vyjsť z jaskyne, ale svoj návrat do nej potvrdí skôr vlastnou heroickou smrťou ako aktom natočenia hláv spútancov správnym smerom.
Ešte taká otázka na okraj: ako by si si predstavil takú "žitú", "akčnú" metaetiku alebo analytickú filozofiu?
Ad M. Holeva: Filozofi sú v takom hlbokom stave hibernácie, že sa občas musia pomazať svätenými olejmi, aby dokázali vyčkať na svoju rehabilitáciu po dobe atómovej. :)
@Dodo: Myslím, že vo vyspelej občianskej spoločnosti má filozof svoje miesto. To, že spoločnosť danej krajiny neprišla do štádia, v ktorom dokáže za verejne pôsobiacu autoritu prijať aj akademika (a teda nie len filozofa!), nie je problém filozofa samotného. Viem, že to môže vyznieť ako slepé zvaľovanie viny na spoločnosť, no minimálne v prípade nášho stredoeurópskeho regiónu si filozof za to, v akom postavení sa nachádza, z veľke časti nemôže.
OdpovedaťOdstrániťA tvoje otázka je veľmi dobrá, mňa samého napadla pri písaní tohto blogu. Odpoveď je asi takáto: či je človek metaetik, analytický filozof alebo hocičo iné, predpokladám, že jeho filozofický názor je oveľa komplexnejší a že zahŕňa viac než úzko špecifikovanú oblasť jeho akademického záujmu. Filozof by mal svoj názor performovať práve v kontexte celku jeho svetonázoru, nie v rámci nejakej špecificky vyhranenej oblasti svojho odborného záujmu. V opačnom prípade to vedie do absutdít, ktoré som matne spomenul v texte blogu.