Idem zozbierať plody niekoľkých diskusií vedených so sociológmi na tému sociálneho konštruktivizmu. Naposledy som bol dokonca požiadaný, aby som sociálny konštruktivizmus vyvrátil. Ani neviem, ako som sa mohol opovážiť túto výzvu prijať. Napadá ma len, že to bolo asi tým, že som bol už možno trocha opitý.
Pri jeho vyvracaní mi ako prvý prišiel na myseľ jednoduchý argument poukazujúci na jeho samovyvracajúci charakter. Je to rovnaká argumentačná štruktúra ako argument proti skepticizmu: pokiaľ skeptik tvrdí, že nič nevie, musí vedieť aspoň to, že nič nevie. Prevedené na sociálny konštruktivizmus: pokiaľ sociálny konštruktivista tvrdí, že vedenie je sociálnym konštruktom, jeho samotné poznanie tejto skutočnosti musí byť sociálnym konštruktom. A takto sa dá veselo putovať ad infinitum.
Je tu ale problém, že takýto argument konštruktivistu z nejakého dôvodu vôbec netrápi. Ak som všetkému správne pochopil, tak náš diskusný partner sa cíti, že disponuje metateóriou, ktorá popisuje sieť sociálnych konštruktov a ktorá, nota bene, sama obsahuje aj objekty typu vedeckých teórií. Táto metateória teda buď a) nie je sociálnym konštruktom, a teda vyvracia sama seba (pretože si je sama protipríkladom), alebo b) je sociálnym konštruktom, a teda je platným vedeckým vysvetelneím istého fenoménu len relatívne k spoločnosti, v ktorej sa objavila. Ústretovosť mi radí, aby som interpretoval diskutérovo presvedčenie ako odpovedajúce možnosti b). Preskúmajme, čo táto voľba ďalej implikuje.
Vyhlásenie, že moja teória je platná len relativne k spoločnosti, v ktorej vznikla, môže byť na jednej strane výrazom vedeckej skromnosti. Na druhej strane je to ale metodologický prešľap. Jedná sa o vytváranie alibi pred tým, aby som sa vôbec musel namáhať niekedy opustiť svoju pozíciu. Tento nechcený dôsledok relativizmu, ktorý môže byť napokon motivovaný dobrou a úprimnou snahou o pravdivý popis sveta, ničí každú teóriu, ktorá sa k nemu zaväzuje. On ju totiž úplne znehybňuje - zabraňuje možnosti jej ďalšieho vývoja pomocou popudov prichádzajúcich z oblastí za jej hranicami. A ak sa aj k takémuto kroku podujme, nedokáže si ho dostatočne odôvodniť. Priestor pre rozvoj je len v tom, že je postupne aplikovaná na stále nové a nové segmenty reality. Konštruktivista príde k istému fenoménu a povie si: "Hej, poďme skúsiť vysvetliť touto koncepciou aj tuto toto." K možným spúšťačom korekcie sa však stavia tak, že ich buď marginalizuje, alebo vyhlasuje za sociálne konštrukty, ktoré majú potom len relatívnu platnosť a nie je teda potrebné ich brať vážne. Otázkou však je, či treba brať vážne samotný sociálny konštuktivizmus, pokiaľ sa takto stavia k iným koncepciám - vyhlásanie teórie za sociálny konštrukt sa predsa rovná práve spomínanej strate vážnosti. A podľa tézy bodu b) je sociálny konštruktivizmus sociálnym konštruktom.
Je tu však ešte jedna možnosť, ako naložiť s touto sociologickou teóriou. Mohli by sme prijať aspoň jej obmedzenú variantu. Môžeme si to predstaviť tak, že by bol platný len do istej úrovne, za ktorou by už nebol adekvátnym vysvetlením istých fenoménov. Nedokázal by totiž vo svojom rámci vysvetliť seba samého. Bola by tu potom potreba privolať na pomoc ďalšiu teóriu, ktorá by slúžila ako metodologický prostriedok pre rozhodovanie sa medzi rôznymi konkurenčnými koncepciami. Mohla by obsahovať rôzne pravidlá, ako zákon parsimónie, normy logickej konzistentnosti alebo postupy experimentálneho testovania vedeckých teórií. Pre jednoduchosť uvažujme len dve teórie z oblasti epistemológie: sociálny konštruktivizmus a naturalizmus, ktorého tézu stanovme pre jednoduchosť tak, že poznanie je vysvetliteľné v termínoch biologických procesov. Tu sociálny konštruktivizmus zlyháva, pretože sa zaväzuje k relativizmu, ktorý mu z princípu znemožňuje stať sa platnou vedeckou teóriou. Takúto teóriu nehľadáme. Naturalizmus je navyše ontologicky úspornejší, pretože aj konštruktivizmus musí brať do svojich úvah biologickú bázu, ak chce teda vôbec byť serióznym.
Na záver: niektoré momenty sociálneho konštruktivizmu sú mi sympatické. Brvy mi však stále zdvíha, keď sa niečo preháňa. Myslím, že je to aj prípad tejto medzi sociológmi populárnej teórie - je neoprávneným preháňaním zistenia, že spoločenské procesy majú vplyv na utváranie našich predstáv o svete, či už po stránke formálnej, alebo obsahovej.
Týmto textom som, prirodzene, nechcel nič vyvracať. To zrejme len tak nedokážem. A ospravedlňujem sa za ťažkopádnosť tohto textu, ale nepodarilo sa mi v tomto prípade nájsť lepšiu formu.
Pri jeho vyvracaní mi ako prvý prišiel na myseľ jednoduchý argument poukazujúci na jeho samovyvracajúci charakter. Je to rovnaká argumentačná štruktúra ako argument proti skepticizmu: pokiaľ skeptik tvrdí, že nič nevie, musí vedieť aspoň to, že nič nevie. Prevedené na sociálny konštruktivizmus: pokiaľ sociálny konštruktivista tvrdí, že vedenie je sociálnym konštruktom, jeho samotné poznanie tejto skutočnosti musí byť sociálnym konštruktom. A takto sa dá veselo putovať ad infinitum.
Je tu ale problém, že takýto argument konštruktivistu z nejakého dôvodu vôbec netrápi. Ak som všetkému správne pochopil, tak náš diskusný partner sa cíti, že disponuje metateóriou, ktorá popisuje sieť sociálnych konštruktov a ktorá, nota bene, sama obsahuje aj objekty typu vedeckých teórií. Táto metateória teda buď a) nie je sociálnym konštruktom, a teda vyvracia sama seba (pretože si je sama protipríkladom), alebo b) je sociálnym konštruktom, a teda je platným vedeckým vysvetelneím istého fenoménu len relatívne k spoločnosti, v ktorej sa objavila. Ústretovosť mi radí, aby som interpretoval diskutérovo presvedčenie ako odpovedajúce možnosti b). Preskúmajme, čo táto voľba ďalej implikuje.
Vyhlásenie, že moja teória je platná len relativne k spoločnosti, v ktorej vznikla, môže byť na jednej strane výrazom vedeckej skromnosti. Na druhej strane je to ale metodologický prešľap. Jedná sa o vytváranie alibi pred tým, aby som sa vôbec musel namáhať niekedy opustiť svoju pozíciu. Tento nechcený dôsledok relativizmu, ktorý môže byť napokon motivovaný dobrou a úprimnou snahou o pravdivý popis sveta, ničí každú teóriu, ktorá sa k nemu zaväzuje. On ju totiž úplne znehybňuje - zabraňuje možnosti jej ďalšieho vývoja pomocou popudov prichádzajúcich z oblastí za jej hranicami. A ak sa aj k takémuto kroku podujme, nedokáže si ho dostatočne odôvodniť. Priestor pre rozvoj je len v tom, že je postupne aplikovaná na stále nové a nové segmenty reality. Konštruktivista príde k istému fenoménu a povie si: "Hej, poďme skúsiť vysvetliť touto koncepciou aj tuto toto." K možným spúšťačom korekcie sa však stavia tak, že ich buď marginalizuje, alebo vyhlasuje za sociálne konštrukty, ktoré majú potom len relatívnu platnosť a nie je teda potrebné ich brať vážne. Otázkou však je, či treba brať vážne samotný sociálny konštuktivizmus, pokiaľ sa takto stavia k iným koncepciám - vyhlásanie teórie za sociálny konštrukt sa predsa rovná práve spomínanej strate vážnosti. A podľa tézy bodu b) je sociálny konštruktivizmus sociálnym konštruktom.
Je tu však ešte jedna možnosť, ako naložiť s touto sociologickou teóriou. Mohli by sme prijať aspoň jej obmedzenú variantu. Môžeme si to predstaviť tak, že by bol platný len do istej úrovne, za ktorou by už nebol adekvátnym vysvetlením istých fenoménov. Nedokázal by totiž vo svojom rámci vysvetliť seba samého. Bola by tu potom potreba privolať na pomoc ďalšiu teóriu, ktorá by slúžila ako metodologický prostriedok pre rozhodovanie sa medzi rôznymi konkurenčnými koncepciami. Mohla by obsahovať rôzne pravidlá, ako zákon parsimónie, normy logickej konzistentnosti alebo postupy experimentálneho testovania vedeckých teórií. Pre jednoduchosť uvažujme len dve teórie z oblasti epistemológie: sociálny konštruktivizmus a naturalizmus, ktorého tézu stanovme pre jednoduchosť tak, že poznanie je vysvetliteľné v termínoch biologických procesov. Tu sociálny konštruktivizmus zlyháva, pretože sa zaväzuje k relativizmu, ktorý mu z princípu znemožňuje stať sa platnou vedeckou teóriou. Takúto teóriu nehľadáme. Naturalizmus je navyše ontologicky úspornejší, pretože aj konštruktivizmus musí brať do svojich úvah biologickú bázu, ak chce teda vôbec byť serióznym.
Na záver: niektoré momenty sociálneho konštruktivizmu sú mi sympatické. Brvy mi však stále zdvíha, keď sa niečo preháňa. Myslím, že je to aj prípad tejto medzi sociológmi populárnej teórie - je neoprávneným preháňaním zistenia, že spoločenské procesy majú vplyv na utváranie našich predstáv o svete, či už po stránke formálnej, alebo obsahovej.
Týmto textom som, prirodzene, nechcel nič vyvracať. To zrejme len tak nedokážem. A ospravedlňujem sa za ťažkopádnosť tohto textu, ale nepodarilo sa mi v tomto prípade nájsť lepšiu formu.
Tento komentár bol odstránený autorom.
OdpovedaťOdstrániťTo, o čem hovoříš a k čemu se vyjadřuješ, není sociální konstruktivismus. Bohužel vzhledem k vynaloženému úsilí ho "vyvrátit". Sociální konstruktivismus zdůrazňuje spjatost vědění s bytím. Jinými slovy, společenský kontext je spjat s teoriemi a myšlením, resp. teorie a myšlení jsou společenským kontextem podmíněny. Nejde však o relativismus - jestliže je něco označeno jako sociální konstrukt, neznamená to pozbytí účinku takového jevu. Jestliže řekneme, že národní stát je sociálním konstruktem 19. století, neznamená to, že se s určitým národem lidé nemohou identifikovat, že se o něm nebude vyučovat či že se kvůli němu lidé nebudou ochotní zabíjet. Znamená to vědomí jeho sociální podmíněnosti. Argument ad infinitum není relevantní, protože se k sociálnímu konstruktivismu nevyjadřuje relevantními prostředky - nijak nenabourává skutečnost, že vědění je sociálně podmíněno. Jelikož každé lidské vědění má sociální povahu, každé lidské vědění je sociálně konstruováno. Konstatování, že je teorie sociálního konstruktivismu sama sociálním konstruktem, není rozporem či vyvrácením této teorie, ale ukázkou jeho vnitřní konzistence. Vzhledem k výše uvedenému rovněž ona námitka o "marginalizaci" nebo "ztrátě vážnosti" pozbývá platnost. K "biologické bázi" - sociální konstruktivismus (např. v díle Sociální konstrukce reality P. Bergera a T. Luckmanna) pochopitelně nepopírá skutečnost např. biologické podstaty člověka. Ovšem již samotný způsob, jak se o biologických konstantách (výška, váha, věk, pohlaví atd.) přemýšlí, je opět ovlivněno a podmíněno sociálním prostředím daných úvah. Formulace typu "Brvy mi však stále zdvíha, keď sa niečo preháňa" pak lze chápat jako možný důvod, proč se k tématu vyjádřit, ale rozhodně je nelze brát jako námitku.
OdpovedaťOdstrániťMimochodem přeji hodně zdaru se psaním bakalářské práce a úspěšnému zvládnutí státnic!
OdpovedaťOdstrániťĎakujem za pekné priania a komentár.
OdpovedaťOdstrániťMám však pocit, že si tak úplne nerozumieme. To, čo si pod pojmom relativizmus predstavujem, nijako nevylučuje, že nejaký jav postráda účinku - napr. spomínaný národný štát - a "že se s určitým národem lidé nemohou identifikovat, že se o něm nebude vyučovat či že se kvůli němu lidé nebudou ochotní zabíjet." Ľudia sú ochotní robiť takéto veci kvôli veľmi veľa veciam, to je triviálny fakt. Čo je však dôležité, dokážu to robiť kvôli navzájom nekompatibilným ideám.
Je pravdou, že môj argument nijako nenabúrava skutočnosť, že vedenie môže byť sociálne podmienené, to totiž ani nie je jeho zámer. Jeho cieľom je poukázať na to, že sociálny konštrutkivizmus dovedený do dôsledkov plodí paradoxy. Stojí za tým názor, že vedecká teória by mala byť budovaná podľa istých metodologických princípov, lenže pokiaľ sú tieto metodologické princípy - rozumej metateória - sami vedomosťou sociálne podmienenou, hrozí tu pád do radikálneho relativizmu v tom, že neexistuje sociálne nepodmienené kritérium, ktoré by poskytovalo hociktorej teórii dostatočné odôvodnenie.
Dôvodom je to, že v sociálnej realite vedľa seba existuje množstvo nazvájom nezlučiteľných ideí, koncepcií, teórií, názorov - jednoducho predmetov vedenia v širšom slova zmysle. Nevidím potom v takomto svete úplne dobrý základ pre budovanie pevných metodologických princípov tvorby vedeckých teórií. Rovnako v nej nevidím pevný bod, od ktorého by sa dalo odraziť pri odôvodňovaní, prečo istá teória vysvetľuje svet lepšie, než iná. A napokon nevidím ani dôvod, čo by ma v takomto svete malo viesť k tomu, že sa hlásim k princípom jednej teórie a odmietam inú - teda okrem istej sociálnej determinácie.
Preto mám úplne zásadný problém s týmto výrokom:
"Konstatování, že je teorie sociálního konstruktivismu sama sociálním konstruktem, není rozporem či vyvrácením této teorie, ale ukázkou jeho vnitřní konzistence."
Je pravdou, že je to dôkaz istej vnútornej konzistencie takejto teórie. Existuje však pekná analógia ukážky takejto vnútornej konzistencie u dôsledného skepticizmu: ak o svete nemôžeme nič poznať, nemôžeme ani poznanie, že o svete nemôžeme nič poznať, považovať za poznanie. To je paradox. Analogicky je paradoxom aj citovaný výrok z tvojho komentára. Z toho, čo sa javí ako ukážka vnútornej konzistencie, sa vykuklil nepríjmený metateoretický dôsledok.
To, že rozmýšľanie o biologických konštantách je sociálne podmiené, je zrejme taktiež nepopierateľné a nepopierateľné ani nemám ambíciu popierať. Do akej miery je však možné, aby sociálna sféra ovplyvňovala rozmýšľanie o našej prirodzenosti? Medzi biologické konštanty totiž patrí aj naša kognitívna výbava - architekúra nášho myslenia je sociálnou sférou nedoknuteľná, pretože na jej princípoch je sama vystavaná. Čo môže byť sociálne podmienené, je jej obsah. Pri tomto ma vždy napadá úvodná pasáž Foucaltových Slov a vecí, ako demonštrácia našej neschopnosti myslieť "inak". Človek je istá "životná forma" - v zmysle použitia tohto termínu u Wittgensteina.
Prirodzene, týmto nepopieram, že ľudská kultúra je maximálne rôznorodá. Nemôže však byť rôznorodá viac, než je v silách človeka ako kognitívne limitovanej bytosti.
Formulácia o mojich zdvíhajúcich sa brvách skutočne nie je námietka. Je dobré, že bola správne identifikovaná, ako dôvod, prečo sa k téme vyjadriť, pretože naozaj jedným z dôvodov je. Som presvedčený, že nie len moje názory, ale aj názory druhých ľudí, sú aspoň z časti formované istým predteoretickými intuíciami. Tie môžu byť kriticky prehodnocované a človek ich môže potlačiť a ísť proti nim, pokiaľ sú škodlivé. Myslím si však, že averzia voči preháňaniu nie je na škodu.
Záverom chcem ešte poďakovať za ďalší vhľad do teórie sociálneho konštruktivizmu a poznamenať.
Poznamenať už nechcem nič, hoci som pôvodne chcel. Túto poznámku som totiž presunul do inej časti textu. Iba som zabudol vymazať časť textu, ku ktorému bola táto poznámka pôvodne "prilepená". Pardon.
OdpovedaťOdstrániť"Stojí za tým názor, že vedecká teória by mala byť budovaná podľa istých metodologických princípov, lenže pokiaľ sú tieto metodologické princípy - rozumej metateória - sami vedomosťou sociálne podmienenou, hrozí tu pád do radikálneho relativizmu v tom, že neexistuje sociálne nepodmienené kritérium, ktoré by poskytovalo hociktorej teórii dostatočné odôvodnenie."
OdpovedaťOdstrániť"Nevidím potom v takomto svete úplne dobrý základ pre budovanie pevných metodologických princípov tvorby vedeckých teórií. Rovnako v nej nevidím pevný bod, od ktorého by sa dalo odraziť pri odôvodňovaní, prečo istá teória vysvetľuje svet lepšie, než iná."
Každé lidské vědění se nachází v určitém sociálním kontextu, který je ovlivňuje a tvaruje. Proto ano, neexistuje sociálně nepodmíněné vědění. Ba co víc, neexistuje sociálně nepodmíněné kritérium. To ovšem neznamená, že takové vědění nemůže být považováno za validní a legitimní. Při formulaci tezí, které uvádíš, je totiž implicitně přítomen předpoklad, který potvrzuje to, co píšu, totiž "vedecká teória by mala byť budovaná podľa istých metodologických princípov". Kdo tyto principy formuluje? Na základě čeho jsou lepší tyto principy než jiné? Zmínil jsi Foucaulta (byť v jiném kontextu), rád na něj navážu (např. u děl jako Dějiny šílenství nebo Dohlížet a trestat), ale přidám i Nietzscheho (Genealogie morálky) a Kuhna (Struktura vědeckých revolucí) - věda, její praktiky, její poznatky i její dějiny (či výklad jejích dějin), to vše má konsensuální povahu. "Pravda" je otázkou konsensu. Pakliže nejsou určité postupy, ale i poznatky považovány za legitimní, nejsou uznány, tedy jako by neexistovaly. Příkladem nám může být odmítnutí heliocentrické soustavy středověkou (či scholastickou) teologií. Heliocentrický model se prosadil až tehdy, kdy ten geocentrický nebyl udržitelný. Jiným příkladem může být přechod z newtonovské do einsteinovské fyziky, jiným Franklinovo paradigma elektřiny.. Příkladů je celá řada. Jde o to, že vědci sami jsou v rámci svého vzdělávání socializováni do určitého diskurzu, přijímají určité paradigma, osvojují si myšlenkové struktury, které formují jejich další působení, a především určují, co je a co není "hodné vědy". Jinými slovy sociálno utváří kontext, v němž určité vědění vzniká, a to vnější (společnost, která určité poznatky přijímá), i vnitřní (vědecká komunita tyto poznatky produkující), tedy i věděnísamo. Spory o ideje jsou pak řešeny v rámci pole daného paradigmatu, případně skrze moc (a to nejen fyzickou, ale i symbolickou). Samozřejmě je možné argumentovat, že určité teorie poskytují plauzibilnější vysvětlení světa - ano, nepochybně, ale se všemi skutečnostmi uvedenými výše. Mimochodem tvrzení "A napokon nevidím ani dôvod, čo by ma v takomto svete malo viesť k tomu, že sa hlásim k princípom jednej teórie a odmietam inú" dobře odráží skutečnost jak v oblasti sociálních, tak některých přírodních věd (např. v genetice), totiž neexistence jednoho paradigmatu, ale celé řady či plurality výkladu světa, které mezi sebou soupeří, ale rovněž koexistují. Uvedený paradox zde zkrátka není platný.
Pokud jde o kognici, ale i fyziologii - to vše je podmíněno sociálně. Např. sociálně významné situace vedou k aktivaci autonomní nervové soustavy (jmenovitě sympatiku), sociální prostředí skrze jazyk strukturuje naši kognici - pro co nemáme pojmovou výbavu, skutečně jako by neexistovalo. Tedy souhlasím s Tebou, resp. s Foucaultem. Pokud jde o kognitivní výbavu jako takovou, je výsledkem zrání a podnětů. Přičemž jako podněty zde mám na mysli ty sociální, které jsou pro lidský vývoj jako takový nezbytné - pokud by Tě to zajímalo, doporučuji např. R. Spitze a hospitalismus, příp. J. Bowlbyho a teorii attachmentu. Souhlasím nicméně s tím, že jde o obousměrnou interakci, tedy že způsob, jakým je naše kognice sestavena, způsob, jakým myslíme, ovlivňuje samo prostředí, v němž se nachází.
Také já děkuji za možnost dialogu. Měj hezký den!
Ospravedlňujem sa za dlhú odmlku, ale štátnice a bakalárka mali kategorickú prednosť. A stále majú, ale nad odpoveďou som už viac krát premýšľal a dospel som zhruba k nasledovnému.
OdpovedaťOdstrániťKuhnovská teória vedeckých revolúcií je zásadne zlá. Prečo?
1) Je paradoxná rovnako ako sociálny konštruktivizmus.
Keďže však tento argument zrejme z tvojej strany nebude prijatý, uvádzam ho len z povinnosti pre úplnosť. Slúži ale ako počiatočná motivácia ku skepse ohľadom Kuhnovej teórie. Problém je tu totiž v tom, že pokiaľ neexistuje žiadna teória, ktorá by nebola zasadená do nejakej paradigmy, je prirodzene v osídlach konkrétnej paradigmy aj Kuhn so svojou teóriou. Potom to znamená, že ak je táto teória platná, je platná vzhľadom k tejto paradigme a len v rámci tejto paradigmy, teda sa jedná o vysvetlenie, ktoré so zmenou paradigmy stratí aj svoju platnosť. Ak však táto teória platná nie je, teda neexistuje nič ako paradigma, obdobie normálnej vedy, obdobie pred revolúciou atď., je tu stále možnosť platnosti tejto teórie. Výsledkom je, že kuhnovské vysvetlenie vývoja vedy je pravdivé práve vtedy, keď je nepravdivé, a nepravdivé práve vtedy, keď je pravdivé. Toť opäť paradox.
2.1) Pokiaľ túto teóriu chytíme z iného konca a začneme ignorovať jej logickú nekonzistentnosť demonštrovanú v bode 1), dostaneme sa k otázkam, na ktoré Kuhn nemá plauzibilnú odpoveď. Čo je horšie, je to, že ani nemôže na ne odpoveď mať, pretože zabránenie vzniku takýchto otázok by vyžadovalo dostať do jeho teórie neintuitívne alebo ad hoc komponenty, ktoré by ich vzniku bránili. Vyvstanie týchto otázok následne vedie do kolapsu teórie. O aké otázky ide? Koľko vedeckých revolúcií už prebehlo? Aká ja hierarchia revolúcií (zo Štruktúry vedeckých revolúcií vyplýva, že existujú revolúcie na úrovne celých disciplín, na úrovni jednotlivých poddisciplín a dokonca na úrovni celých klastrov vedeckých disciplín (napr. na úrovni prírodných vied vôbec)? Ak pripustím takútu hierarchiu, čo mi bráni začať uvažovať o vedeckých revolúciách na mikroúrovni - na úrovni konkrétnych vedcov (čím vedecké revolúcie v kuhnovskom ponímaní vlastne úplne eliminujem)? Ak nejako takejto redukcii zabránim, vyvstávajú ďalšie otázky - v prvom rade otázka po existencii obdobia normálnej vedy. Keď sa zbežne pozrieme na jeho zásadné vlastnosti, odhalíme jeho prílišnú reštriktívnosť. Dokonalým príkladom môže byť kľudne to, čo si sám popísal ako existenciu viacerých paradigiem vedľa seba v jednej disciplíne - aký zmysel má potom vôbec hovoriť o paradigmách? Nevystačíme si jednoducho s tým, že či sa nám to páči, alebo nie, vedeckých výskum je slobodný a nikdy nutne neexistuje pod všeobjímajúcou paradigmou (ktorá už napokon ani nie je všeobjímajúca).
2.2) Kuhn kolabuje do Feyerabendovského metodologického anarchizmu.
Otázky ešte môžeme viesť iným smerom, ktorý mi príde absolútne zásadný. Čo je podľa Kuhna vôbec vedou? Odpoveď, že je to tým, čo je pod súčasnou paradigmou za vedu stanovené, je neinformatívne, pretože paradigma je následne definovaná skrze vedu (všeobecná teória, ktorá zahŕňa metódy, determinuje približné výsledky výskumu či ciele, otázky a problémy vedcov). Inými slovami, prišli sme k problému kritéria demarkácie. Aký je rozdiel medzi astrológiou a fyzikou? Aký je rozdiel medzi sociálnym konštruktivizmom a šarlatánstvom? Aký je rozdiel medzi náboženstvom a filozofiou? Aký je rozdiel medzi teóriou vedeckých revolúcií a kumulativistickými teóriami? Tu sa dostávame do metodologického anarchizmu. A jeho dôsledkom je nakoniec to, že sa potiera existencia obdobia normálnej vedy, pretože akonáhle prijmeme, že neexistuje žiadne demarkačné kritérium, neexistuje nič, ako veda a teda ani nič, čo by mohlo mať nejaké "normálne" obdobie.
3) Kuhnove príklady trpia zvláštnou výberovosťou.
OdpovedaťOdstrániťNezahŕňajú totiž napríklad matematiku a logiku. Následne môžeme prísť sem: prírodné vedy implementujú matematické techniky už celkom dlho a zdá sa, že tento dôraz presahuje obdobie jednej paradigmy napr. vo fyzike, v ktorej je aplikácia matematiky najčistejšie badateľná. Je totiž ťažké hovoriť o tom, že v logike alebo v matematike niekedy nastala skutočná vedecká revolúcia kuhnovského typu, nakoľko by to znamenalo popretie základov matematiky a logiky, ktoré sa nelíšia od Euklidových Stoicheia cez Fregeho Základy aritmetiky až po súčasné názory čo do svojej kvality, ale len čo do kvantity (existencia alternatívnych axiomatizácií sa dá spoľahlivo vysvetliť kumulativisticky, minimálne už len preto, že nijakým spôsobom nepopiera axiomatizáciu euklidovskú). Pokiaľ je teda fyzika aplikáciou matematických techník, skončíme v tom, že je aplikáciou niečoho, čo je imúnne voči paradigmatickým zmenám a teda sama fyzika nie je absolútne relatívna vzhľadom k danej paradigme.
4) "Paradigma" je v istom slova zmysle až príliš "všeobsiahla".
Pokiaľ paradigma nezahŕňa len metódy a približné výsledky vedeckého výskumu, ale aj otázky, aké si vedci môžu klásť a tým determinovať celý konceptuálny rámec teórie aj so všetkými jeho možnými dôsledkami, ako to ovplyvňuje naše porozumenie výrazom jazyka vôbec? Znamená to, že sa každou paradigmou mení sémantika výrazov, ktorými sú artikulované vedecké teórie? Zase: ako je potom vysvetlitelné rozumenie vôbec? Ak prijmeme psychologický fakt, že si nikdy nerozumieme z rôznych dôvodov dokonale, čo mi bráni pod prizmou relativizmu konceptuálnych schém kuhnovského typu vyhlásiť význam každého výrazu za absolútne kontextuálne závislý, čím de facto hocaký pevný význam zmizne? Ak tomu nezabránim, hrozí mi, že nebudem vôbec schopný vysvetliť porozumenie hocičomu.
Toľko ku Kuhnovi. Pointa je stále rovnaká - sociálny konštruktivizmus je neudržateľný, pokiaľ si kladie tak vysoké nároky, ako sa zdá, že si kladie. Podporenie Kuhnom to robí všetko ešte horším, je to ako prilievanie oleja do ohňa. Poďme ďalej.
"Samozřejmě je možné argumentovat, že určité teorie poskytují plauzibilnější vysvětlení světa - ano, nepochybně, ale se všemi skutečnostmi uvedenými výše."
- Ako je možné niečo také vzhľadom k tomu, čo si povedal pred tým, vôbec tvrdiť? Kde je pre takéto posúdenie plauzibility miesto? Vieš mi vymenovať nejaké kritériá plauzibility, ktoré berieš ako relevantné?
"Např. sociálně významné situace vedou k aktivaci autonomní nervové soustavy (jmenovitě sympatiku), sociální prostředí skrze jazyk strukturuje naši kognici - pro co nemáme pojmovou výbavu, skutečně jako by neexistovalo."
- Aký je podstatný rozdiel medzi tvrdením "sociálne významné situácie vedú k aktivácii autonómnej nervovej sústavy" a tvrdením "prítomnosť sexuálne príťažlivej osoby zvyšuje produkciu hormónov v endokrynných žľazách" či "prítomnosť chutného jedla zvyšuje chuť na jedlo"? A čomu chápeš ako "sociálne významnej situácii"? Vieš to definovať? Aký je rozdiel medzi sociálne významnou a biologicky významnou situáciou, ak o niečom takom vôbec možno zmysluplne hovoriť?
Myslím, že to je všetko, čo by som napísal. Je to miestami chaotické, preto pri hocakej nejasnosti sa, prosím, spýtaj na vysvetlenie v odpovedi.
Předně jsem se domníval, že debata se týká sociálního konstruktivismu, a Kuhnovy myšlenky věnované vědeckým revolucím jsem uvedl proto, abych poukázal na ontotvornost sociálna, tedy na to, že výzkumné nástroje, měřící aparáty, pojmosloví atd. definuje samotný předmět zkoumání. Nechci to ale takto odbýt (už jen kvůli Tebou vloženému úsilí, ale i kvůli některým možným souvislostem). Z uvedených důvodů si ale patrně neodpovím na vše.
OdpovedaťOdstrániť1) "Ak však táto teória platná nie je, teda neexistuje nič ako paradigma, obdobie normálnej vedy, obdobie pred revolúciou atď., je tu stále možnosť platnosti tejto teórie." Toto souvětí nedává smysl - jestliže platná není, nemůže zde být možnost její platnosti. Obávám se, že mechanické opakování paradoxu krajního skepticismu v různých případech neznamená, že jde o smysluplnou analogii. V případě sociálního konstruktivismu jsem totiž neměl na mysli rovinu epistemologickou, ale ontologickou. O tom, jestli se jedná o tvrzení, které je platné pouze v rámci zvoleného paradigmatu (a tedy není pravdivé v rámci paradigmatu jiného) nechť rozhodne falzifikace.
2.1) Začněme od těch vědců - právě sociální charakter vědy (a zde mám na mysli zejména socializaci do vědeckého světa, která předává pojmový aparát, vzorce myšlení atd.) ji činí neredukovatelnou na jedince. Proč by zde měla být taková hierarchie, o níž hovoříš? Důvod existence více paradigmat vedle sebe v rámci jedné disciplíny (alespoň v rámci některých, např. u sociologie) nepředstavuje problém, protože paradigma můžeme vnímat jako perspektivu, skrze níž popisujeme svět. O výběru toho kterého paradigmatu rozhoduje to, nakolik je schopné vysvětlit daný jev či skupinu jevů. Ať tak či onak, existence více paradigmat (či absence paradigmat dle některých) v sociálních vědách je přítomná, neexistuje žádná "velká teorie sociologie" nebo "velká teorie psychologie" tak jako existuje "newtonská mechanika" nebo "ptolemaiovská astronomie". Nechci se ale zde pouštět do vysvětlování "logiky" sociálněvědního výzkumu. Kvůli rozsahu a redukci, která by z takového postupu plynula.
2.2 Není pravda, že neexistuje žádné demarkační kritérium. Ale i to je určováno sociálně. Věda je to, co je za vědu považováno. Podobně jako v případě rozdílu mezi filosofií a náboženstvím. Náboženství je vynikající případ výsledku volby paradigmatu, případně úžeji definiční strategie. Řekni, co je to vlastně náboženství? Jsi si jistý tím, že jsi zahrnul všechny jevy, a zároveň je dostatečně odlišil od jevů, které náboženstvím nejsou? Podle jakých kritérií jsi to udělal? A kdo tyto kritéria stanovil?
3) Situace ohledně matematiky a logiky lze vysvětlit prostě tím, že v době, kdy Eukleides psal Základy, již šlo o "normální vědu". Zkrátka mnohem dříve než v případě jiných oborů, které se znovuzrození či vzniku dočkaly až v rámci Novověku. Vidět ale vývoj matematiky či logiky jako kumulativní (a kontinuální bez zlomu) znamená popírat rozporné body, které musely tyto disciplíny integrovat - např. neeukleidovská geometrie nebo Fregeho dílo.
4) Rámcové porozumění je možné u osob, které prodělaly socializaci ve společném prostředí. Skutečnost, že nejde o absolutní shodu, je určena dílčími odlišnostmi (jiná sociální třída atd.). Ona změna jazyka, kterou popisuješ, může být stěží natolik dramatická, aby zabránila porozumění, jestliže je nové paradigma utvářeno těmi, kteří byli (společně) socializováni v paradigmatu jiném.
OdpovedaťOdstrániť"Ako je možné niečo také vzhľadom k tomu, čo si povedal pred tým, vôbec tvrdiť? Kde je pre takéto posúdenie plauzibility miesto? Vieš mi vymenovať nejaké kritériá plauzibility, ktoré berieš ako relevantné?"
Odpovědi viz výše (a to i v rámci předchozích příspěvků).
Rozdíl spočívá v tom, že to, co je to sexuálně přitažlivá osoba, je strukturováno sociálně. U prvních dvou tvrzení jde o popis fyziologických korelátů vnímaného. Různé úrovně vysvětlení téhož. U třetího tvrzení jde o vysvětlení jiného druhu.
Sociálně významná je taková situace, která je vzorována sociálně, a která je zároveň závislá na míře její internalizace v rámci procesu socializace. Svatba, pohřeb, blížící se skupina agresivních fotbalových fanoušků, štěkající pes atd. Biologicky významnou situaci jsem sice nezavedl, ovšem budeme-li se držet definice sociálně významné situace, neměla by být spjata s podnětem vyvolaným na základě zkušenosti.
1) Bingo! Tá veta nedáva naozaj zmysel, a to práve preto, že sa jedná o mechanický preklad sémantického paradoxu do prirodzeného jazyka.
OdpovedaťOdstrániťPokiaľ se nedomnievaš, že sa jedná o zmysluplnú analógiu, prosím, povedz mi aspoň prečo. Pre mňa to zmysluplná analógia je, a to práve preto, že sociálny konštruktivizmus, kuhnova teória a radikálny skepticizmus skrývajú rovnaký paradox, čo sa týka jeho logickej formy (a ktorého najtriviálnejšiou verziou je paradox klamára). A čo je dôležité, nie je to môj osobný výmysel, ale jeden z najčastejších argumentov proti rôznym verziám konštruktivizmu (ktorého je skepticizmus extrémnym prípadom).
Na ilustráciu: keď sa samého Kuhna spýtal jeden jeho študent, čo ho hovorí na to, že v jeho teórii sa nachádza paradox tohto druhu, Kuhn do neho hodil popolník, chytil sa za hlavu a niekoľko krát zopakoval: "Ten chlapec ma chce zabiť."
2.1) Dobre. Pokiaľ nemožno redukovať vedu kvôli jej sociálnemu charakteru na úroveň jednotlivcov, potom platí stále všetko to, čo píšem od "Ak nejako takejto redukcii zabránim..."
Neviem, prečo by mala daná hierarchia platiť, na danom mieste len uvádzam Kuhnov názor. Doslovnú citáciu som sa rozhodol nepoužiť, rovnako ako odkaz na príslušný zdroj, nakoľko je to v diskusii pod článkom na blogu redundantné. Pravdaže predpokladám, že si Štruktúru vedeckých revolúcií čítal.
2.2) Prirodzene, že demarkačné kritériá existujú. Prirodzene, že sú sociálne podmienené. Považovať ich za absolútne sociálne podmienené je nezmyselné. Tu sa opäť raz dostávame k tomu, o čo mi beží celý čas, čo túto diskusiu vedieme.
3) Nehovorím, že vo vývoji logiky a matematiky nenastávajú zlomy. Oprávnene sa však domnievam, že sú mysliteľné aj iné typy zlomov vo vedeckom vývoji, než vedecké revlúcie tak, ako ich popísal Kuhn. Argumentoval som proti názoru, že v matematike a logike prišlo ku kuhnovským vedeckým revolúciám - to ale neznamená, že kumulativizmus, ktorý som zmienil, predpokladá kontinuálny rast vedeckého poznania, ergo kumuláciu poznania konštantným tempom.
Pokiaľ by si navyše čítal pozorne, zistil by si, ako to s takými zlomovými momentami, ako je Fregeho dielo alebo neeuklidovské geometrie vlastne myslím: "existencia alternatívnych axiomatizácií sa dá spoľahlivo vysvetliť kumulativisticky, minimálne už len preto, že nijakým spôsobom nepopiera axiomatizáciu euklidovskú." Neeuklidovská geometria je rozšírením euklidovskej. A výroková logika je rozšírením aristotelskej, ktorá nerozoznáva binárne logické operátory a s výrokmi obsahujúcimi reprezentácie týchto entít preto ani neoperuje.
4) Prvá časť tvojho príspevku na tomto mieste sú truizmy. Druhá časť vyvracia možnosť, že by zmena paradigmy samotná mohla byť "nejako dramatická" - to vyvracia Kuhna.
OdpovedaťOdstrániťK ďalším odstavcom: pointou môjho pýtania sa po tom, čo vlastne myslíš sociálne významonou situáciou, bolo to, aby si mi dal odpoveď, ktorú si mi našťastie aj dal, aby som ti mohol následne ukázať, že nech budeme hovoriť o hocakom typu sociálnej podmienenosti hocakého fenoménu, tento fenomén sa bude typovo pohybovať v medziach ontologicky primárneho biologického rámca. Príklad: to, že sexuálna príťažlivosť je sociálne podmienená, je truizmus. Môžeme ale povedať, že aj vznik pohlavných orgánov a endokrinných žliaz je sociálne podmienený? Odpoveď na túto otázku je prirodzene jednoduchá: nie je to možné povedať.
Kultúrna, resp. sociálna rozmanitosť je na povrchu nekonečne rôznorodá, tak ako naše jazyky (nakoľko jazyky sú to diskrétne kombinatorické systémy). Pod povrchom ale nájdeme jednotiace prvky, čo je dôsledok toho, že sme všetci ľudia.
Na záver dve všeobecné poznámky:
1) Je mi ľúto, že sa uchyluješ ku komentárom takého typu, aký si predivedol v prvom odstavci. Pokiaľ máš pocit, že si napísal vo svojom minulom príspevku viac, než na čo som sa rozhodol reagovať, potom si to mal napísať lepšie, než si to napísal. Ja som tam nič viac relevantné k posunu diskusii nenašiel. Kuhnovi som venoval toľko miesta preto, že presne toľkoto a možno o trošku viac výhrad k nemu mám. Človek, ktorý sa zaštiťuje Kuhnovými názormi, by mal byť schopný tieto názory obhájiť - to je snáď prirodzené rovnako, ako keď sa novotomista zašťiťuje názormi Aristotelovými alebo komunista Marxovými.
A ak by som mal byť dôsledný, musel by som rozšíriť predchádzajúci príspevok aj o kritiku ďalšej modly mnohých spoločenských vedcov: Sapir-Whorfovej hypotézy.
2) V ďalších diskusiách, nech už sa budeš baviť s hocikým, by som ti rád odporučil, aby si sa riadil princípom ústretovosti. Ochráni ťa to od takých reakcií na tvoje diskusné príspevky, akých príkladom je aj tento môj - teda príspevky, v ktorých autor dáva najavo, že si stratil jeho rešpekt.