2001:___________

Filmová reflexia nie je mojou silnou stránkou, vlastne je skôr u mňa stránkou veľmi slabou. Napriek tomu, sem dávam plod dnešného tvorivého vytrženia pri písaní miniesejí na predmet Uměnovědný biograf.

Na začiatku je tu problém v prístupe k tomuto snímku. Je pre mňa zložité vybrať si, či ho mám chápať ako čisto filmársky „majsterštik“, alebo ako pozoruhodné spracovanie témy stretu s mimozemskou civilizáciou. Prvý pohľad sa naskytá človeku úplne reflexne, pretože po filmárskej stránke je to neskutočne pôsobivé dielo. Neviem však, či je to práve to, čo z neho robí pre mňa výnimočné dielo a preto volím druhý prístup, ktorý je rozhodne zásadný pre moju reflexiu tohto filmárskeho aj literárneho pojmu.

Spôsob, ktorým je celý príbeh prerozprávaný, má zásadný efekt na myšlienku diela, a to preto, že ju podáva veľmi postupným a delikátnym spôsobom – pomaly, po malých sústach a teda bez veľkých efektov, ktoré by hrali len na čisté ohúrenie. Myšlienka stretu s cudzími bytosťami je tak servírovaná v krásnej a čistej podobe. To deklaruje už len fakt, že za celý čas sa neobjaví v deji zástupca ich druhu, rovnako ako aj to, že jediný kus mimozemskej technológie, s ktorým je možno sa vo filme stretnúť, sú tri hladké a lesklé čierne kvádre. Okrem toho sú vo filme prítomné len pozemské alebo aspoň pozemšťanovi blízke reálie. Pre niekoho, kto je zvyknutý na spracovanie tejto témy súčasnými filmovými postupmi je potom ľahké nadobudnúť dojem, že vlastne ani nevie, o čom ten film je. Myšlienková niť sa síce vinie celým príbehom, ale pritom je na plátne iba v náznakoch, čím sa vytvára pocit tajomna, ktorý práve mnoho ľudí mätie a zvádza k tomu, že film považujú za doslova „o ničom“. Je o niečom, len to niečo je tam skôr prítomné ako nič (znie to strašne blbo, no nepomôžem si), alebo lepšie povedané ako niečo, čo sa rozvíja len postupne a naplno sa ukáže až v pravú chvíľu. Táto atmosféra sa dá nádherne užiť a človek môže nadobudnúť oveľa reálnejšiu predstavu o tom, ako môže stret s cudzou civilizáciou vyzerať, a to nie ani tak vizuálne, ako v prvom rade pocitovo.

Vesmírna odysea je tak pre mňa majstrovstvo viacerých úrovní filmovej produkcie. Obmedziť sa na vizuálnu zložku by bolo zahodeným toho, čo je možno ešte zásadnejším prispením k výnimočnosti tohto diela.

Na záver by som chcel ešte dodať, že kebyže nenájdem v turistickej bunde krabičku cigariet ešte od výletu v Bulharsku, tak nič z tohto nevznikne, pretože by som hocičo, čo sa aspoň podobá cigarete, hladal ešte doteraz.

Bujón

Deväť z desiatich pravoslávnych svätcov odporúča bujón Knorr.

 

Prepáčte, jedná sa o veľmi osobitý humor.

Komunikácia nie je loptová hra

Komunikácia nie je žiadne prehadzovanie si významov medzi dvoma a viacerými subjektmi, na spôsob nejakej jednoduchej loptovej hry, v ktorej si účastníci háždu loptu z ruky do ruky. Bohužiaľ, v tejto predstave ešte stále žije mnoho ľudí, ktorí sa zoznámili s náhľadom na jazyk z pohľadu sémantiky a stoja si za tým, že princíp komunikácie je vo svojej podstate takto jednoduchý. V tomto prípade by malo byť komunikačné jednanie v princípe prevediteľné na každom kapacitne dostatočne vyspelom automate, čo znamená, že by dokázal ovládať garmatiku a slovník jazyka, v ktorom daná komunikácia prebieha. Pri tomto pohľade sa zabúda na to, že komunikácia patrí úplne prirodzene k prejavom aktivity (aspoň niektorých) mysliacich bytostí. Tým pádom možno tvrdiť, že jej vykonávanie nie je vedené presne definovanými algoritmami, ale že každý komunikačný akt je konštituovaný aj mimojazykovými zložkami - menovite mentálnymi stavmi subjektu intencionálneho charakteru. Rovnako sa tým otvára cesta k holistickému prístupu k jazyku - jazyk nie je iba kód, v ktorom sú zašifrované sémantické entity, je to aj nástroj komunikácie. Komunikácia je manipulácia s týmto nástrojom a odhaľuje aspekty jazyka, ktoré sú sémantikovi skryté.

Sémantik robí veľký kus teoretickej práce tým, že odhaľuje štruktúru jazyka ako kódu. Pragmatik robí rovnako veľký kus teoretickej práce tým, že skúma používanie jazyka ako nástroja komunikácie. Napokon, obaja môžu siahať po veľkej kolekcii inštrumentov pre svoj výskum, do ktorých treba zahrnúť aj metódy prírodných vied. Je to prinajmenšom z toho dôvodu, že komunikácia sa odohráva medzi bytosťami biologickej podstaty a procesy v nich sú nahliadnuteľné okrem iného aj z prírodovedeckého uhla pohľadu. 

Uvedomenie si, že rôzne prístupy k jazyku môžu viesť k jednej homogénnej teórii jazyka a komunikácie, pokiaľ začnú spoločne vytvárať jej stavbu každý odbor za svoju oblasť, by mohlo pomôcť k ukončeniu niektorých nezmyselných medzidisciplinárnych škriepok. Rovnako by sa započalo vítané vyháňanie naivných náhľadov na jazyk, ktoré sú zakorenené v ortodoxiách jednotlivých vied o jazyku.

Filozof a čin

"There is a point beyond which philosophy, if it is not to lose face, must turn into something else: performance. It has to pass a test in a foreign land, a territory that’s not its own. For the ultimate testing of our philosophy takes place not in the sphere of strictly rational procedures (writing, teaching, lecturing), but elsewhere: in the fierce confrontation with death of the animal that we are. The worthiness of one’s philosophy reveals itself, if anywhere, in the live performance of one’s encounter with one’s own death; that’s how we find out whether it is of some substance or it is all futility. Tell me how you deal with your fear of annihilation, and I will tell you about your philosophy."

Nechcel by som na tomto mieste hovoriť o filozofii a smrti. Teda, v skutočnosti, nechcel by som hovoriť len o filozofii a smrti. Citácia, ktorú uvádzam na začiatku článku, pochádza z blogu "Philosophy as an Art of Dying" v internetovej verzii denníka NY Times a pochádza teda z článku, ktorý pojednáva práve o strete filozofie zo smrťou, v momente, v ktorom musí aj filozof "vyjsť do empirického sveta" (povedané slovami prof. Materny) a niečo vykonať. Mne však o analýzu tejto hraničnej situácie nepôjde. Ide mi o myšlienku, ktorá sa nachádza v prvej časti tejto citácie - o myšlienku, že existuje hranica, za ktorou sa musí samotná filozofia premeniť na istý druh činenia. A nie len o to, že existuje nejaká hranica, ale skôr o to že filozof vôbec má povinnosť konať a konať istým spôsobom.

Je teraz na čase urobiť z vágností jasné myšlienky. Som presvedčený o tom, že miesto filozofa je v konečnom dôsledku predovšetkým vo verejnom priestore, v aktívnej prezentácii myšlienok. Je to spôsobené samotným náhľadom na to, kto filozof je - je to človek, ktorý drží v ruke silný nástroj a jeho úlohou je predviesť, čo s ním dokáže. Je to nástroj, pod ktorým možno spracovávať rozmanitým spôsobom rozmanité materiály a vytvárať tak nápomocné prostriedky v spoločenskej sfére. Týmto nástrojom je, prirodzene, rozum. Týmito materiálmi sú témy, ktoré dokáže do seba integrovať filozofia - a netreba snáď ani dodať, že je to prakticky každá téma. A tieto prostrediedky, ktoré vytvára, sú isté vzorce myslenia, spôsoby, ako viesť rozum a ako uchopovať vysoko komplexné problémy (medzi nimi aj tak všeobecne a nejasne definované problémy, ako samotný svet, v ktorom sa nachádzame) a v neposlednom rade myšlienky samotné.

To, že filozof má výsledky používania svojho nástroja predviesť, je to základné a podstatné. Má spoločnosti ukázať, že dokáže s týmto nástrojom diskutovať o širokom spektre tém (pretože celoživotné sústredenie intelektu na jedinú tému je zrejme jeho hanebným zahodením), že dokáže v tejto diskusii ponúkať riešenia a že dokáže tento nástroj aplikovať na nové témy. To ale nestačí. Je pravdou, že filozof by mal vo verejnej diskusii byť vždy prítomný a mal by byť prítomný ako nezanedbateľný element. Ale samo o sebe, predvádzanie filozofa ide ešte ďalej. Som si istý, že v konečnom dôsledku tu sú vždy situácie, v ktorých musí filozof jednať ako filozof, to znamená, jednať ako zástanca istého súboru hotových názorov, nie len ako používateľ abstraktného nástroja na spracovávanie intelektuálnych vstupov. Filozofovi totiž nemôže stačiť len to, že obstojí v teste verejnej prezentácie svojich myšlienok - mal by byť schopný obstáť aj v teste verejnej performácie svojich myšlienok.

Práve jednou z príležitostí, kedy možno svoje myšlienky doslova performovať, je vlastná smrť. Nemyslím však, že je potrebné obmedziť sa na ňu. Nemyslím, že je vôbec potrebné obmedziť sa len na skutočne hraničné situácie. Je to preto, že tak komplexný systém názorov, aký si vo svojej hlave pestuje filozof, si vyžaduje jeho performáciu aj na úrovniach najbanálnejších, v prvom rade na úrovni osobného kontaktu filozofa s druhým človekom. Pokiaľ sa nejaký súbor názorov v hocakom ohľade dotýka ľudského konania, mal by byť performovaný, a nie len prezentovaný. Nechcem vyzývať k tomu, aby filozof bezpodmienečne svoju filozofiu žil a nie len prednášal, to je klišé a môže zrejme viesť do absurdných záverov. Chcem však poukázať na to, že filozofia a vonkajší svet majú styčné body, a že týchto styčných bodov je nemálo.

[h/t]: Pôvodná vďaka za pohnutie k napísaniu tohto blogu patrí nepriamo Radimovi Bělohradovi, ktorý upozornil na blog "Philosophy as an Art of Dying" Jakuba Máchu a ten upozornil na tento článok na stránke Katedry filozofie na sociálnej sieti. A z tejto stránky sa dostala zvesť o tomto článku ku mne. Takže som celkom zmätený z toho, komu najväčším právom patrí "hat tip" - pre istotu tu teda celý príbeh odkazovania prepisujem takto zdĺhavo.

Oliver Sacks, Joshua Knobe & Lera Boroditsky

Stále spoznávam nové a nové zdroje, odkiaľ čerpať informácie o tom, čo sa v súčasnosti deje v oblastiach výskumu mysle a jazyka. Ochota spriateľeného kolegu ma doviedla k týmto dvom videám.

Najskôr k mysli: Oliver Sacks hovorí v tomto videu o Charles Bonnetovom syndróme, kedy ľudia s obmedzenou alebo úplne žiadnou schopnosťou vnímať niektorými zmyslami prežívajú halucinácie spojené s vnímaním práve tohto strateného zmyslu. To sa moc nemusí páčiť naivným epistemologickým realistom.

A teraz k jazyku: Joshua Knobe a Lera Boroditsky na bloggingheads.tv diskutujú o tom, či skutočne neplatí generatívnymi lingvistami odmietaná Sapir-Whorfova hypotéza o existencii podmienenosti nášho myslenia a správania jazykmi, ktoré ovládame.

[h/t]: Jan Horský

Ako ma dostal Chomsky

Nasledujúca citácia pochádza z rozhovoru Noama Chomskeho s autorom jeho monografie Mortonom Winstonom. Uvedená časť sa nachádza v kontexte diskusie o redukcii vedeckého odboru "vyššej roviny" na odbor "nižšej (elementárnejšej) roviny" (diskutovaný príklad je napríklad chémia, ktorá bola zlúčená s fyzikou až po zavedení kvantovej mechaniky).

"M.W.: Je však veľmi predčasné predpokladať, že sa nám čoskoro podarí zredukovať psychológiu na neurológiu, čo vy na to?

N.C.: Je to nielen predčasné, ale aj hlúpe. Ak si všimnete tvrdú vedu, tá nefunguje takto. Od prípadu k prípadu sa základná veda musela radikálne modifikovať, aby sa mohla zjednotiť s nezmenenou vedou vyššej roviny." (1)

Myslím, že táto predstava vývoja vedy má bližšie k pravde, než názor, že vedecký vývoj je postupné odklínanie filozofických komnát a vyháňanie metafyzických chimér. Je to zrejme tým, že hoci sa zdá, že z čisto filozofických problémov sa zrazu stávajú problémy pre biológov (a zdá sa to v poslednom čase hlavne v etike), v konečnom dôsledku tu nie je žiadna strata filozofičnosti týchto tém. Človek, ktorý skúma myseľ magnetickou rezonanciou robí pravdepodobne rovnako filozofickú robotu, ako ten, čo skúma ten istý problém zostrojovaním myšlienkových experimentov. Filozof drží v rukách silné nástroje na riešenie problémov a svojím spôsobom je empirický experiment vítaným rozšírením jeho výzbroje.

Kde vzniká problém? Prirodzene, vzniká vždy tam, kde sa preháňa. Nadšenie z výsledkov skúmania entít, ktoré boli tradičnými centrami filozofického záujmu, je pravdaže oprávnená. To je zrejme už nepopierateľný fakt a snáď to už ani nie je žiadna nová správa. Je však prehnané tvrdiť, že filozofia stráca témy, ktoré môže rozoberať. Prísne vzato, žiadnu tému nikdy nestratila. V opačnom prípade by sme totiž mali mať filozofa za toho, kto stráži pozostalých duchov metafyziky pred ich vyhnaním z pôdy vedy. V Chomskeho odpovedi totiž vidím zhruba takéto vysvetlenie: vývoj vedy je oveľa komplexnejší, než naznačujú takéto modely - vo svojej podstate sa skôr podobá organickému preplietaniu, než vzájomnému požieraniu problémov, ktoré daná disciplína môže riešiť. Tento triezvy, racionálny pohľad mi padol do oka.

V tomto pohľade vidím vyjadrenie názoru, ktorý som hľadal od môjho prvého vážneho stretnutia s kognitívnymi vedami niekedy na začiatku jesenného semestra. Nechcel som bezvýhradne prijať, že výsledky kognitívnych vied sú oveľa objavnejšie, než riešenia filozofie v otázkach mysle, jazyka či vedomia vôbec. Na druhej strane som ale vedel, že ak by boli empirické metódy prístupu ku klasicky filozofickým entitám jedným veľkým bludom, určite by narazili na svoje hranice. Zatiaľ na svoje hranice nenarazili, čo nevylučuje známe klišé, že na svoje hranice naraziť nemôžu. Hoci nedokážem prijať mnoho ľudí, ktorí tieto empirické metódy prehnane vyzdvihujú, existuje racionálne jadro prístupu k filozofickým problémom s pomocou neurovied či biológie vo všeobecnosti. Tým je samotné rozšírenie kolekcie nástrojov filozofa, ktoré môže vo svojej činnosti použiť.
__________

(1) WINSTON, M.: Chomsky. 1. vyd. Bratislava: Albert Marenčin, 2004. s. 38.

Je skúškové

To znamená, že blog hybernuje. Teda pozor, nejedná sa o večný spánok, iba o zimný (letný, skúškový) spánok.

Venované tým, čo by sa len tak náhodou chceli škodoradostne pýtať, či moja snaha udržiavať nejaký blog pri živote opäť skrachovala.