Spytovanie svedomia

Jedna kamarátka sa vrhla do čítania tohto blogu úplne od prvých príspevkov. Veľmi jej za to ďakujem, pretože ma prinútila k osobnej reflexii toho, aké názory som v čase začíňania vstupovania do blogosféry zastával.

Zistil som, že sa (prirodzene) zrkadlia v tom, čo som pisal. Čo je však horšie, zistil som tiež, že dnes by som za niekotoré myšlienky, ktoré som tam napísal, ľudí, ktorí by ich vyhlasovali, kruto fackoval (jedná sa o príspevky o multikulturalizme). A ďalšiu dávku prepleskov by si zaslúžili, kebyže použijú taký tón, ktorými tieto myšlienky vyhlasujú, aký som použil aj ja.

Len toľko.

P.S.: Otázka, prečo sa tu neobjavujú posledný mesiac žiadne nové príspevky, možno vysvetliť tým, že píšem svoju prvú veľkú prácu v živote: bakalársku prácu. Má, s dovolením, zatiaľ prednosť pred týmto blogom.

Žiť sociálny konštruktivizmus

Idem zozbierať plody niekoľkých diskusií vedených so sociológmi na tému sociálneho konštruktivizmu. Naposledy som bol dokonca požiadaný, aby som sociálny konštruktivizmus vyvrátil. Ani neviem, ako som sa mohol opovážiť túto výzvu prijať. Napadá ma len, že to bolo asi tým, že som bol už možno trocha opitý.

Pri jeho vyvracaní mi ako prvý prišiel na myseľ jednoduchý argument poukazujúci na jeho samovyvracajúci charakter. Je to rovnaká argumentačná štruktúra ako argument proti skepticizmu: pokiaľ skeptik tvrdí, že nič nevie, musí vedieť aspoň to, že nič nevie. Prevedené na sociálny konštruktivizmus: pokiaľ sociálny konštruktivista tvrdí, že vedenie je sociálnym konštruktom, jeho samotné poznanie tejto skutočnosti musí byť sociálnym konštruktom. A takto sa dá veselo putovať ad infinitum.

Je tu ale problém, že takýto argument konštruktivistu z nejakého dôvodu vôbec netrápi. Ak som všetkému správne pochopil, tak náš diskusný partner sa cíti, že disponuje metateóriou, ktorá popisuje sieť sociálnych konštruktov a ktorá, nota bene, sama obsahuje aj objekty typu vedeckých teórií. Táto metateória teda buď a) nie je sociálnym konštruktom, a teda vyvracia sama seba (pretože si je sama protipríkladom), alebo b) je sociálnym konštruktom, a teda je platným vedeckým vysvetelneím istého fenoménu len relatívne k spoločnosti, v ktorej sa objavila. Ústretovosť mi radí, aby som interpretoval diskutérovo presvedčenie ako odpovedajúce možnosti b). Preskúmajme, čo táto voľba ďalej implikuje.

Vyhlásenie, že moja teória je platná len relativne k spoločnosti, v ktorej vznikla, môže byť na jednej strane výrazom vedeckej skromnosti. Na druhej strane je to ale metodologický prešľap. Jedná sa o vytváranie alibi pred tým, aby som sa vôbec musel namáhať niekedy opustiť svoju pozíciu. Tento nechcený dôsledok relativizmu, ktorý môže byť napokon motivovaný dobrou a úprimnou snahou o pravdivý popis sveta, ničí každú teóriu, ktorá sa k nemu zaväzuje. On ju totiž úplne znehybňuje - zabraňuje možnosti jej ďalšieho vývoja pomocou popudov prichádzajúcich z oblastí za jej hranicami. A ak sa aj k takémuto kroku podujme, nedokáže si ho dostatočne odôvodniť. Priestor pre rozvoj je len v tom, že je postupne aplikovaná na stále nové a nové segmenty reality. Konštruktivista príde k istému fenoménu a povie si: "Hej, poďme skúsiť vysvetliť touto koncepciou aj tuto toto." K možným spúšťačom korekcie sa však stavia tak, že ich buď marginalizuje, alebo vyhlasuje za sociálne konštrukty, ktoré majú potom len relatívnu platnosť a nie je teda potrebné ich brať vážne. Otázkou však je, či treba brať vážne samotný sociálny konštuktivizmus, pokiaľ sa takto stavia k iným koncepciám - vyhlásanie teórie za sociálny konštrukt sa predsa rovná práve spomínanej strate vážnosti. A podľa tézy bodu b) je sociálny konštruktivizmus sociálnym konštruktom.

Je tu však ešte jedna možnosť, ako naložiť s touto sociologickou teóriou. Mohli by sme prijať aspoň jej obmedzenú variantu. Môžeme si to predstaviť tak, že by bol platný len do istej úrovne, za ktorou by už nebol adekvátnym vysvetlením istých fenoménov. Nedokázal by totiž vo svojom rámci vysvetliť seba samého. Bola by tu potom potreba privolať na pomoc ďalšiu teóriu, ktorá by slúžila ako metodologický prostriedok pre rozhodovanie sa medzi rôznymi konkurenčnými koncepciami. Mohla by obsahovať rôzne pravidlá, ako zákon parsimónie, normy logickej konzistentnosti alebo postupy experimentálneho testovania vedeckých teórií. Pre jednoduchosť uvažujme len dve teórie z oblasti epistemológie: sociálny konštruktivizmus a naturalizmus, ktorého tézu stanovme pre jednoduchosť tak, že poznanie je vysvetliteľné v termínoch biologických procesov. Tu sociálny konštruktivizmus zlyháva, pretože sa zaväzuje k relativizmu, ktorý mu z princípu znemožňuje stať sa platnou vedeckou teóriou. Takúto teóriu nehľadáme. Naturalizmus je navyše ontologicky úspornejší, pretože aj konštruktivizmus musí brať do svojich úvah biologickú bázu, ak chce teda vôbec byť serióznym.

Na záver: niektoré momenty sociálneho konštruktivizmu sú mi sympatické. Brvy mi však stále zdvíha, keď sa niečo preháňa. Myslím, že je to aj prípad tejto medzi sociológmi populárnej teórie - je neoprávneným preháňaním zistenia, že spoločenské procesy majú vplyv na utváranie našich predstáv o svete, či už po stránke formálnej, alebo obsahovej.

Týmto textom som, prirodzene, nechcel nič vyvracať. To zrejme len tak nedokážem. A ospravedlňujem sa za ťažkopádnosť tohto textu, ale nepodarilo sa mi v tomto prípade nájsť lepšiu formu.

Apatia realizmu

Rád by som prispel ešte jednou hrsťou myšlienok ohľadom súčasnej spoločenskej nálady. Zdá sa mi totiž z diskusií s priateľmi na Slovensku, že mnoho ľudí prepadá zvláštnemu druhu realizmu miešaného s apatiou. Je vyjadriteľná heslo: "Na Slovensku je to tak a nič s tým nenarobíme." Je jasné, že je istým spôosobm zakódovaná v národnej mentalite, pod zorným uhlom posledných udalostí však pôsobí ako päsť na oko. Pretože tu bola šanca sa konečne rozhýbať a bola dokonale premrhaná. Vinníkov hľadať nebudem, budem však trocha rozprávať o tom, čo ma na tom hnevá.

Hnevá ma, že mnoho skvelých a inteligentných ľudí prepadá pocitu, že bojovať v záujme občianskej spoločnosti je snáď nejakým hriechom. Akoby to mal byť nedosiahnuteľný ideál, a pritom je to niečo, čo sa dá dosiahnuť dobre motivovanými činmi. A čo je zaujímavé, dávkou istej pokory, ktorá spočíva v zhodnotení vlastných limitov.

Hnevá ma apatia, ktorá zrejem sídli v mysliach mnohých, keď vravia, že nič sa nemôže zmeniť. Tým si hádžu polená pod vlastné nohy. Je to kruh - akonáhle príde nápad niečo zlepšíť, je odsunutý akousi inferenciou do stavu bezmocnosti. Nakoniec si človek navykne radšej sa ani o nič nesnažiť. Len kvôli zábranám.

Hnevá ma, koľko sa píše o tom, ako sa veci majú, a zabúda sa na istú dávku blahodarnej preskripcie. Tá obnáša pokus o konštruktívnu odpoveď na súčasný stav. Tie odpovede sú - nie sú prijímané len preto, že snaha o zmenu je automaticky chápaná ako deštruktívna kritika s nedomyslenou koncovkou v podobe akýchsi šialených a utopických návrhov. Utópia ako pojem je nadhonocovaný.

Hnevá ma, že ľudia zabúdajú na zrkadlo, v ktorom by mohli vidieť ohromnú sieť vzťahov, ktorá stojí za ich životmi. Sú jej obrátení vždy chrbtom, preto je zrkadlo jedinou pomocou. Je to sieť vytvorená na báze motivácií konať dobro pre druhých, ktorá tkvie v našej schopnosti rozpoznávať svoje subjekt-relatívne povinnosti. Liberálna ekonómia ich naučila vnímať seba samých ako implicitných sebcov. Potom vám dokážu rozprávať o tom, že majú svojich rodičov radi len pre svoje vlastné dobro.

To je snáď zatiaľ všetko.

Ockhamova motorová píla

Kedysi som si zaumienil považovať termín "redukcionizmus" za nadávku. Časom, predovšetkým pod svetlom rozšírenia mojich poznatkov o tom, čo som do tohto koša hádzal (napr. empirická etika, neuroetika, experimentálna filozofia, evolučná biológia), som tento nápad razantne prehodnotil. Nie však preto, že by sa zmenil pre mňa obsah inkriminovaného termínu, ale pre zmenu jeho rozsahu - teda toho, čo všetko sem spadá.

Symptómami redukcionizmu oplýva podľa mňa napríklad "deštrukcia" pojmu aboutness u Alexa Rosenberga. Jeho knihu Atheist's Guide to Reality mám v poradovníku kníh, ktore rozhodne musím prečítať. O tomto výpade voči aboutness - pojmu, ktorý zachytáva našu prirodzenú intuíciu, že symboly, či už jazykové alebo mimojazykové, porpípade tiež mentálne stavy, sú "o" niečom (teda že majú nejaký význam, zmysel a tak) - som sa preto nedozvedel priamo od autora, ale len skrze blog Filipa Tvrdého. Argumentáciu proti tomuto konceptu však považujem za mierne šialenú - hlavne preto, že nedokážem pochopiť, ako môže potom autor tvrdiť, že jeho názory pojednávajú o pojme "aboutness". Je to ako ako pílenie si konára, na ktorom sedí. Jedná sa jednoducho o metodologický lapsus, pretože pokiaľ máme robiť vedu, v nej tvoriť teórie a tieto teórie majú byť o svete, aboutness sa jednoducho nevyhneme. Ak raz opustíme toto stanovisko, je nemožné dobrať sa vôbec pravdy. Teda, pokiaľ sa nechceme vzdať aj používania výrazu "byť pravdivý". Tým by sme napokon spustili domino efekt, ktorý by bol buď katastrofou, alebo katarziou. Nedokážem si však vôbec predstaviť, ako by vyzerala veda po prijatí takýchto myšlienok.

Viem, že to nie je moc konštruktívne. Nevylučujem, že sa mi to zdá šialené len preto, že mi tým Rosenbeg berie základný pojmový aparát mojho filozofického slovníka, bez ktorého by som to mohol so svojim štúdiom sémantiky jazyka rovno zabaliť. Rád by som o tom napísal viac, chcel by som však pokročiť k ťažisku toho, čo by som rád zdelil. Navyše, necítim sa úplne kompetentný o tom rozsiahlo písať, pretože o tom viem len z druhej ruky.

Ale vďaka tomuto komentáru som sa dostal k píleniu konárov, o to mi práve ide. Na pílenie sa totiž používa píla. A často jej skvelé vylepšenie - motorová píla. Jej komplement v metodológii vedeckej teórie nazvyme Ockhamova motová píla, ako tento termín použil Jonathan Haidt vo svojej prednáške zo semináru New Science of Morality organizovanej združením Edge:

"... my experience is that we've sort of elevated Occam's Razor into Occam's Chainsaw. Which is, if you can possibly cut it away and still have it stand, do it. And I think, in especially moral psychology, we've grossly disfigured our field by trying to get everything down to one if we possibly can."

Domnievam sa, že tento nástroj zobral do ruky aj Rosenberg a použil ho s až moc veľkým elánom. Tento nástroj je totiž obľúbeným nástrojom redukcionistov. To, že sa im páči, je fajn, ale občas to vyzerá, ako keby ním niekto išiel krájať cibulu na drobno. Možno by totiž stálo za zváženie, parafrázujúc Haidta, či sme náhodou nevymenili slávnu Ockhamovu britvu za motorovú pílu. Nepochybne platí, že súcna sa nemajú zmnožovať, pokiaľ to nie je nevyhnutné - ak chceme robiť serióznu teóriu. Problém sa dá artikulovať tak, čo znamená to "nevyhnutné".

Tu sa dostávame k tomu najdôležitejšiemu. Som presvedčný o tom, že Ockhamova britva je skvelý metodologický nástroj, ktorým sa dá veľmi jemne modelovať vedeckú teóriu. Motorovú pílu treba používať len v krajných príadoch - keď potrebujeme odrezať niečo skutočne veľké. Takto odrezal Rosenberg aboutness alebo Quine modálnu logiku. A sú to zbytočné rezy do živých a fungujúcich konceptov. Takže nebolo vôbec nevyhnutné ich vykonávať.

Rozumiem niektorým motívom takýchto činov. Veľmi rád by som zobral túto pílu do ruky a odrezal napríklad vulgárne metamorfózy náboženstiev a odpílil z vetvy myšlienok, o ktorých sa oplatí vôbec diskutovať, napríklad názory kreacionistov. Treba to však urobiť veľmi opatrne, aby sme spolu s tým neodrezali aj to, čo nechceme. Tu nastáva ten problém, že mnoho krát sa reže skutočne nešikovne. A výsledok je potom, že ľudia vám začnú tvrdiť zvláštne veci.

Mám totiž pocit, že termín redkucionizmus je celkom vhodnou nálepkou pre istý druh všeobecne rozšíreného spôsobu myslenia o svete. V poslednom čase ho vidím skoro všade okolo seba a myslím, že zatiaľ mám odôvodnené presvedčenia, že to nie je patologické. Ak by to bol snáď nejaký prelud, potom tu spoločne halucinuje nemalé percento populácie. Ľudia však seriózne tvrdia napríklad to, že vzdelanie je čisto súkromná investícia motivovaná vidinou lepšieho uplatnenia na trhu práce. A odvolávajú sa pritom na mantru konkurencieschopnosti. To je proste zarážajúci prípad redukcie hodnôt.

Súčasná spoločnosť si na takéto zmýšľanie až príliš navykla. Hoci nepopierateľne existuje rada hodnôt, ktoré pre ľudí môžu byť motiváciou alebo dokonca konečným cieľom ich životnej aktivity, absolutizácia trhových princípov, ktorá za týmto redukcionizmom stojí, núti ľudí k zanedbávaniu mnohých týchto hodnôt. Preto má nemalá časť spoločnosti problém adekvátne odpovedať napríklad na agitáciu za zachovanie akademických slobôd. Rovnako „nepočuje“ na apel po zachovaní disciplín, ktoré vytvárajú teoretické podhubie a ponúkajú metodologický nadhľad na iné vedné disciplíny, vrátane filozofie. Výsledkom môže byť napokon situácia podobná tej na University of Glasgow, kde sa manažment univerzity rozhodol z údajných rozpočtových dôvodovzrušiť značnú časť uznávaného Centra pre výskum európskych jazykov a kultúr.

Nekonečný príspevok na tomto mieste useknem. Pointou je jednoducho to, že tento pohľad na svet toho až príliš veľa niči. Na záver mi ešte, prosím, dovoľte jedno malé prirovnanie.

Tak ako o svete myslíme, tak náš svet aj vyzerá - v čom sa trošku ozýva wittgensteinovské heslo, že obraz môjho jazyka je obrazom môjho sveta. Svet nadšeného používateľa Ockhamovej píly je o dosť odlišný z pohľadu jeho štruktúry, než napríklad ten môj. To sa prejavuje v správaní - ja sa napríklad snažím seriózne bojovať za akademické slobody, pretože ich považujem za hodnoty o sebe. To je pre mňa dostatočným motívom robiť to. A niekto sa mi potom vysmeje s tým, že predvádzam falošnú hru. Znamená to, že akademické slobody pre neho nie sú hodnoty o sebe a preto sa necíti motivovaný konať v záujme ich zachovania. Istým spôsobom pre neho totiž vôbec neexistujú. Neviem ale potom pochopiť, čo by ma motivovalo bojovať za ne.

Malá poznámka k pojmu komplexnosti

Pojem komplexnosti je všeobecne znásilňovaný. Používa sa k spätnej racionalizácii nášho neodôvodneného predpokladu, že ako veľmi zložité bytosti máme nejakú vyššiu (inherentnú?) hodnotu. Komplexnosť je tiež používaná pri vysvetľovaní krásy v prírode. Krása je však koncept až príliš podobný etickým hodnotám. Pokiaľ z komplexnosti organizmu nevyplýva jeho morálna kvalita, nemôže z neho vyplynúť ani estetická kvalita. Komplexnosť môže byť dôvodom toho, že vec považujeme za krásnu. Nie je to ale zrejme vlastnosť komplexnej veci o sebe.

Argumentačná ekvilibristika na etickú nôtu

Včera som písal test na aplikovanú etiku. Síce mi spadol internet pri odovzdávaní a mám zaň nula bodov, aspoň ma napadla jedna zaujímavá úvaha. V jednej z otázok sme mali za úlohu napisať jeden argument za a jedne argument proti tvrdeniu, že človek je morálne nadradený nad zvyškom prírody. Následne sme mali zhodnotiť, ktorý argument je silnejší. Argumenty vyzerali asi takto:

1) Argument pre morálnu nadradenosť človeka nad zvyškom prírody (argument zo schopnosti morálneho rozhodovania):

Človek je morálne nadradený nad zvyškom prírody, pretože ako jediný môže byť morálnym subjektom. To znamená, že ako jediný je schopný morálneho rozmýšľania a rozhodovania. Človek je tak jediná bytosť, ktorá má hodnotu o sebe; zvyšok prírody má len inštrumentálnu hodnotu relatívnu k človeku ako morálnemu subjektu.

2) Argument proti morálnej nadradenosti človeka nad zvyškom prírody (argument z evolučnej etiky):

Človek nie je jedinou bytosťou schopnou morálneho rozmýšľania a rozhodovania. Nie je teda jediným morálnym subjektom a teda ani nie je nadradeným nad zvyškom prírody. Prejavy morálneho rozhodovania totiž možno pozorovať aj v správaní sa iných tvorov.

Argument zo schopnosti morálneho rozhodovania má svoju silu, pretože sa zdá byť intuitívne prijateľný. Je to kvôli tomu, že schopnosť morálneho rozhodovania priamo pozorujeme u seba samých a je odôvodniteľné predpokladať túto schopnosť aj u druhých ľudí. Argument z evolučnej etiky má však väčšiu váhu. Máme totiž nepriame dôkazy existencie morálneho rozhodovania aj u iných živočíšnych druhov (z pozorovania správania, zo skúmania fyziológie týchto organizmov). Pokiaľ je neodôvodniteľné na základe tejto evidencie predpokladať existenciu morálneho rozhodovania aj u iných tvorov, potom je rovnako neodôvodnené usudzovať na existenciu druhých myslí. Rovnako sa zdá byť potom neodôvodnené predpokladať existenciu morálneho rozhodovania u iných subjektov, než sme my sami. 

Jediné, čo nás po pravde vedie k tomu, aby sme tento predpoklad považovali za neodôvodnený, je skutočnosť, že sa nám ostatní ľudia zdajú byť fyziologicky podobnejší, než iné tvory (a rovnako sa nám zdajú mať podobnejšie správanie, než iné tvory). Táto tendencia je však založená na nedostatku informácií o spoločenskom správaní a fyziológii ostatných tvorov. S prihliadnutím na tieto informácie však nie je možné považovať takýto predpoklad za neodôvodnený. 

Ak sa argumentuje, že človek je nadradený zvyšku prírody pre jeho výlučný morálny charakter (čo je na mnoho spôsobov obmieľaný argument napríklad v kresťanskej etike), je možné týmto poukazom oslabiť jeho silu. Človek totiž môže byť stále bytosťou s morálnymi schopnosťami rozvinutými komplexnejšie než iné tvory. Otázkou zostáva, či je komplexnosť a priori indikátorom hodnotovej nadradenosti.

Telo, brada a osobná identita

Tento blog nie je v pravom slova zmysle pojednaním o osobnej identite. Nie je takýmto pojednaním minimálne spôsobom, aký by bol očakávaný. Rozhodol som sa totiž rolu telesnosti v kontexte problematiky osobnej identity preskúmať na vlastnej koži. Doslova.

Po dlhom čase (skutočne veľmi dlhom) som zhodil bradu. Je to trivialita, na prvý pohľad. Ukázalo sa však, že za ten dlhý čas, čo som na tvári nosil hustý les ochlpenia, som si na svoj vzhľad až príliš zvykol. Výsledkom je to, že nad tým, že mi zrazu niečo na mojom tele chýba, som začal premýšľať.

Celá táto úvaha je možno len úsmevnou absurditou. Výsledky sebapozorovania za ten krátky čas bez brady však stoja za zdelenie, pretože môžu viesť napokon k celkom zaujímavým záverom. Beriem si obyčajný fenomén zo života človeka - zmenu telesného výzoru - a premýšľam o ňom. Nie je to nič neobvyklé v histórii filozofie.

Nebudem vysvetlovať, ako sa stalo, že som sa oholil. Stačí len povedať, že to bola malá nehoda pri bežnom úkone starostlivosti o dĺžku brady. Dôležité je však to, že napokon som sa rozodol nesmútiť za stratenými rokmi, ktoré mi brada pridávala, ale poňať to ako experiment so sebanahliadaním skrze vlastnú telesnoť. Celkom ma prekvapilo, čo všetko som si pri tomto experimente uvedomil. V krátkosti sa to dá zhrnúť do tvrdenia, že telesnoť prirodzene hrá svoju rolu v osobnej identite a sebanahliadaní jedinca.

Telo je však často považované za niečo, čo by práve na osobnú identitu nemalo mať žiaden vplyv. Ak by aj malo mať nejaký, dá sa jeho vplyv popísať nasledovne: telo je nosičom nášho (seba)vedomia a teda zaručuje istú mieru osobnej integrity. Je to referenčný bod nášho vnímania sveta - empirický svet vnímame vždy len skrze prostriedky, ktoré nám dáva telo. Pre druhých je zase bodom, na ktorý je poukazované vždy, keď sa berie do úvahy istá osoba. Keď chcem upriamiť pozornosť na niekoho, je predsa nejjednoduchšie poukázať na jeho telo.

Čo sa stane, keď sa telo výrazne zmení? Druhé osoby sa dokážu novému výzoru jednotlivca rýchlo prispôsobiť - hoci to už nie je tak úplne ten človek, ktorého som poznal predtým, pretože sa niečo zmenilo na jeho tele, dokážem to pomerne rýchlo prehliadnuť a nebrať viac do úvahy. Tu sa odkrýva zaujímava ľudská intuícia, totiž že napriek telesným zmenám chápeme osobu identickú s tou osobou, ktorou bola predtým. Problém je však v tom, že sebanahladaniu jedinca môže zmena vlastného tela položiť väčší rébus. Nie je to iba preto, že človek môže mať problém ihneď sa identifikovať so svojím odrazom v zrkadle (viac krát sa mi stalo, že pri letmom pohľade do zrkadla, napríklad len pri prechádzaní okolo neho, som mal v prvom momente pocit, že sa v ňom mihla cudzia osoba - až následne som túto osobu identifikoval so sebou samým). Chcel by som totiž ukázať, ako môže byť telesná zmena podstatná v širšom kontexte súdenia o sebe samom.

Aké sú pocity sprevádzajúce moju zmenu tváre? Cítim sa mladší - je to divné, ale naozaj mám pocit, že som sa vrátil na strednú školu. Ponúka sa mi však skvelé vysvetlenie: je to tak preto, že skutočne vyzerám bez brady podstatne mladšie. S bradou mi ľudia bežne tipovali minimálne 25 rokov, bez brady mám strach, že mi večer v krčme nenalejú. Podstané je tu to, že sa mi odkrýva pozoruhodná korelácia môjho telesného a mentálneho stavu (ak teda možno hovoriť o mentálnych stavoch typu "cítim sa na 18 rokov").

Ďalšia skutočnosť, ktorá vyplávala na povrch, je tá, že pokiaľ je človek výrazne fixovaný na istú časť svojho tela, jej absencia môže spôsobiť dočasnú dezintegráciu vlastného obrazu o sebe. Mal som vždy tendencie na otázky typu "Kedy sa najbližšie oholíš?" reagovať odpoveďami typu: "Už nikdy!" To mi môže posyktnúť svedectvo o tom, že som mal bradu za výrazný rys vlastného tela, ktorý ma podstatne identifikoval nie len vo vzťahu k okolitému svetu, ale aj vo vzťahu k mňe samému. Bez tohto doplnkového kúsku tváre pociťujem aj absenciu istej časti vnútorného obrazu o sebe samom. Môžem to najlepšie vidieť na probléme s obsahom predstáv. Určite si každý z vás občas rád predstavuje istú situáciu, v ktorej hráte nejakú rolu - napríklad si predstavuejte hypotetickú situáciu v práci, v krčme alebo v škole. Momentálne sa pripravujem na krátke vystúpenie na prednáške jednoho povinného kurzu a občas si isté frázy a momenty prednášky opakujem v duchu spolu s tým, že si predstavujem celú situáciu z pohľadu tretej osoby. Keďže bolo pre mňa bežné situovať do tejto situácie svoj obraz oplývajúci ochlpením tváre, odkedy som toto ochlpenie stratil mám problém tieto predstavy nahliadať ako ucelené - jednoducho mám pocit, že v nich niečo nie je v poriadku. Je mi ťažké vnímať gestikuláciu, mimiku alebo dokonca artikuláciu bezbradatého indivídua ako majúce charakter mojej gestikulácie, mimiky či artikulácie. To mi dáva pocit istého cuziedho rysu oproti výzoru, ktorý som si očividne nevedome identifikoval ako môj bežný výzor.

Napadá ma ešte niekoľko drobných momentov, ktoré by sa mohli v tomto kontexte zmieniť tiež. Toto sebapozorovanie však nemusí byť podané vyčerpávajúco, pretože chcem ukázať, ako ma tieto myšlienky priviedli k osobnému názoru, že telesnosť má pre vnímanie osobnej identity nezanedbateľnú úlohu. Táto úloha spočíva v tom, že ak som s niečím identický, som identický nie len s Ja ako psychologickou entitou (ak niečo také pravdaže vôbec existuje), ale aj so svojím telesným Ja, s Ja ako telom (na myseľ sa mi prediera Kantov výraz "empirické Ja"). Telesné procesy sú totiž súčasťou predmetu môjho sebanahliadania a nemožno ich jasne oddeliť od "netelesných", pretože môžu mať rovnakú váhu pre produkciu obrazu o sebe samom. Otázkou zostáva, čí celé moje Ja nie je náhodou práve týmto telesným Ja. Či však už áno alebo nie, telesnoť by sme minimálne mali chápať ako prirodzenú súčať predstavy osobnej identity. Ďalšie implikácie takejto pozície ponechávam na čitateľovi.

Hoľte sa a budete večne mladí.