Malá poznámka k pojmu komplexnosti

Pojem komplexnosti je všeobecne znásilňovaný. Používa sa k spätnej racionalizácii nášho neodôvodneného predpokladu, že ako veľmi zložité bytosti máme nejakú vyššiu (inherentnú?) hodnotu. Komplexnosť je tiež používaná pri vysvetľovaní krásy v prírode. Krása je však koncept až príliš podobný etickým hodnotám. Pokiaľ z komplexnosti organizmu nevyplýva jeho morálna kvalita, nemôže z neho vyplynúť ani estetická kvalita. Komplexnosť môže byť dôvodom toho, že vec považujeme za krásnu. Nie je to ale zrejme vlastnosť komplexnej veci o sebe.

Argumentačná ekvilibristika na etickú nôtu

Včera som písal test na aplikovanú etiku. Síce mi spadol internet pri odovzdávaní a mám zaň nula bodov, aspoň ma napadla jedna zaujímavá úvaha. V jednej z otázok sme mali za úlohu napisať jeden argument za a jedne argument proti tvrdeniu, že človek je morálne nadradený nad zvyškom prírody. Následne sme mali zhodnotiť, ktorý argument je silnejší. Argumenty vyzerali asi takto:

1) Argument pre morálnu nadradenosť človeka nad zvyškom prírody (argument zo schopnosti morálneho rozhodovania):

Človek je morálne nadradený nad zvyškom prírody, pretože ako jediný môže byť morálnym subjektom. To znamená, že ako jediný je schopný morálneho rozmýšľania a rozhodovania. Človek je tak jediná bytosť, ktorá má hodnotu o sebe; zvyšok prírody má len inštrumentálnu hodnotu relatívnu k človeku ako morálnemu subjektu.

2) Argument proti morálnej nadradenosti človeka nad zvyškom prírody (argument z evolučnej etiky):

Človek nie je jedinou bytosťou schopnou morálneho rozmýšľania a rozhodovania. Nie je teda jediným morálnym subjektom a teda ani nie je nadradeným nad zvyškom prírody. Prejavy morálneho rozhodovania totiž možno pozorovať aj v správaní sa iných tvorov.

Argument zo schopnosti morálneho rozhodovania má svoju silu, pretože sa zdá byť intuitívne prijateľný. Je to kvôli tomu, že schopnosť morálneho rozhodovania priamo pozorujeme u seba samých a je odôvodniteľné predpokladať túto schopnosť aj u druhých ľudí. Argument z evolučnej etiky má však väčšiu váhu. Máme totiž nepriame dôkazy existencie morálneho rozhodovania aj u iných živočíšnych druhov (z pozorovania správania, zo skúmania fyziológie týchto organizmov). Pokiaľ je neodôvodniteľné na základe tejto evidencie predpokladať existenciu morálneho rozhodovania aj u iných tvorov, potom je rovnako neodôvodnené usudzovať na existenciu druhých myslí. Rovnako sa zdá byť potom neodôvodnené predpokladať existenciu morálneho rozhodovania u iných subjektov, než sme my sami. 

Jediné, čo nás po pravde vedie k tomu, aby sme tento predpoklad považovali za neodôvodnený, je skutočnosť, že sa nám ostatní ľudia zdajú byť fyziologicky podobnejší, než iné tvory (a rovnako sa nám zdajú mať podobnejšie správanie, než iné tvory). Táto tendencia je však založená na nedostatku informácií o spoločenskom správaní a fyziológii ostatných tvorov. S prihliadnutím na tieto informácie však nie je možné považovať takýto predpoklad za neodôvodnený. 

Ak sa argumentuje, že človek je nadradený zvyšku prírody pre jeho výlučný morálny charakter (čo je na mnoho spôsobov obmieľaný argument napríklad v kresťanskej etike), je možné týmto poukazom oslabiť jeho silu. Človek totiž môže byť stále bytosťou s morálnymi schopnosťami rozvinutými komplexnejšie než iné tvory. Otázkou zostáva, či je komplexnosť a priori indikátorom hodnotovej nadradenosti.

Telo, brada a osobná identita

Tento blog nie je v pravom slova zmysle pojednaním o osobnej identite. Nie je takýmto pojednaním minimálne spôsobom, aký by bol očakávaný. Rozhodol som sa totiž rolu telesnosti v kontexte problematiky osobnej identity preskúmať na vlastnej koži. Doslova.

Po dlhom čase (skutočne veľmi dlhom) som zhodil bradu. Je to trivialita, na prvý pohľad. Ukázalo sa však, že za ten dlhý čas, čo som na tvári nosil hustý les ochlpenia, som si na svoj vzhľad až príliš zvykol. Výsledkom je to, že nad tým, že mi zrazu niečo na mojom tele chýba, som začal premýšľať.

Celá táto úvaha je možno len úsmevnou absurditou. Výsledky sebapozorovania za ten krátky čas bez brady však stoja za zdelenie, pretože môžu viesť napokon k celkom zaujímavým záverom. Beriem si obyčajný fenomén zo života človeka - zmenu telesného výzoru - a premýšľam o ňom. Nie je to nič neobvyklé v histórii filozofie.

Nebudem vysvetlovať, ako sa stalo, že som sa oholil. Stačí len povedať, že to bola malá nehoda pri bežnom úkone starostlivosti o dĺžku brady. Dôležité je však to, že napokon som sa rozodol nesmútiť za stratenými rokmi, ktoré mi brada pridávala, ale poňať to ako experiment so sebanahliadaním skrze vlastnú telesnoť. Celkom ma prekvapilo, čo všetko som si pri tomto experimente uvedomil. V krátkosti sa to dá zhrnúť do tvrdenia, že telesnoť prirodzene hrá svoju rolu v osobnej identite a sebanahliadaní jedinca.

Telo je však často považované za niečo, čo by práve na osobnú identitu nemalo mať žiaden vplyv. Ak by aj malo mať nejaký, dá sa jeho vplyv popísať nasledovne: telo je nosičom nášho (seba)vedomia a teda zaručuje istú mieru osobnej integrity. Je to referenčný bod nášho vnímania sveta - empirický svet vnímame vždy len skrze prostriedky, ktoré nám dáva telo. Pre druhých je zase bodom, na ktorý je poukazované vždy, keď sa berie do úvahy istá osoba. Keď chcem upriamiť pozornosť na niekoho, je predsa nejjednoduchšie poukázať na jeho telo.

Čo sa stane, keď sa telo výrazne zmení? Druhé osoby sa dokážu novému výzoru jednotlivca rýchlo prispôsobiť - hoci to už nie je tak úplne ten človek, ktorého som poznal predtým, pretože sa niečo zmenilo na jeho tele, dokážem to pomerne rýchlo prehliadnuť a nebrať viac do úvahy. Tu sa odkrýva zaujímava ľudská intuícia, totiž že napriek telesným zmenám chápeme osobu identickú s tou osobou, ktorou bola predtým. Problém je však v tom, že sebanahladaniu jedinca môže zmena vlastného tela položiť väčší rébus. Nie je to iba preto, že človek môže mať problém ihneď sa identifikovať so svojím odrazom v zrkadle (viac krát sa mi stalo, že pri letmom pohľade do zrkadla, napríklad len pri prechádzaní okolo neho, som mal v prvom momente pocit, že sa v ňom mihla cudzia osoba - až následne som túto osobu identifikoval so sebou samým). Chcel by som totiž ukázať, ako môže byť telesná zmena podstatná v širšom kontexte súdenia o sebe samom.

Aké sú pocity sprevádzajúce moju zmenu tváre? Cítim sa mladší - je to divné, ale naozaj mám pocit, že som sa vrátil na strednú školu. Ponúka sa mi však skvelé vysvetlenie: je to tak preto, že skutočne vyzerám bez brady podstatne mladšie. S bradou mi ľudia bežne tipovali minimálne 25 rokov, bez brady mám strach, že mi večer v krčme nenalejú. Podstané je tu to, že sa mi odkrýva pozoruhodná korelácia môjho telesného a mentálneho stavu (ak teda možno hovoriť o mentálnych stavoch typu "cítim sa na 18 rokov").

Ďalšia skutočnosť, ktorá vyplávala na povrch, je tá, že pokiaľ je človek výrazne fixovaný na istú časť svojho tela, jej absencia môže spôsobiť dočasnú dezintegráciu vlastného obrazu o sebe. Mal som vždy tendencie na otázky typu "Kedy sa najbližšie oholíš?" reagovať odpoveďami typu: "Už nikdy!" To mi môže posyktnúť svedectvo o tom, že som mal bradu za výrazný rys vlastného tela, ktorý ma podstatne identifikoval nie len vo vzťahu k okolitému svetu, ale aj vo vzťahu k mňe samému. Bez tohto doplnkového kúsku tváre pociťujem aj absenciu istej časti vnútorného obrazu o sebe samom. Môžem to najlepšie vidieť na probléme s obsahom predstáv. Určite si každý z vás občas rád predstavuje istú situáciu, v ktorej hráte nejakú rolu - napríklad si predstavuejte hypotetickú situáciu v práci, v krčme alebo v škole. Momentálne sa pripravujem na krátke vystúpenie na prednáške jednoho povinného kurzu a občas si isté frázy a momenty prednášky opakujem v duchu spolu s tým, že si predstavujem celú situáciu z pohľadu tretej osoby. Keďže bolo pre mňa bežné situovať do tejto situácie svoj obraz oplývajúci ochlpením tváre, odkedy som toto ochlpenie stratil mám problém tieto predstavy nahliadať ako ucelené - jednoducho mám pocit, že v nich niečo nie je v poriadku. Je mi ťažké vnímať gestikuláciu, mimiku alebo dokonca artikuláciu bezbradatého indivídua ako majúce charakter mojej gestikulácie, mimiky či artikulácie. To mi dáva pocit istého cuziedho rysu oproti výzoru, ktorý som si očividne nevedome identifikoval ako môj bežný výzor.

Napadá ma ešte niekoľko drobných momentov, ktoré by sa mohli v tomto kontexte zmieniť tiež. Toto sebapozorovanie však nemusí byť podané vyčerpávajúco, pretože chcem ukázať, ako ma tieto myšlienky priviedli k osobnému názoru, že telesnosť má pre vnímanie osobnej identity nezanedbateľnú úlohu. Táto úloha spočíva v tom, že ak som s niečím identický, som identický nie len s Ja ako psychologickou entitou (ak niečo také pravdaže vôbec existuje), ale aj so svojím telesným Ja, s Ja ako telom (na myseľ sa mi prediera Kantov výraz "empirické Ja"). Telesné procesy sú totiž súčasťou predmetu môjho sebanahliadania a nemožno ich jasne oddeliť od "netelesných", pretože môžu mať rovnakú váhu pre produkciu obrazu o sebe samom. Otázkou zostáva, čí celé moje Ja nie je náhodou práve týmto telesným Ja. Či však už áno alebo nie, telesnoť by sme minimálne mali chápať ako prirodzenú súčať predstavy osobnej identity. Ďalšie implikácie takejto pozície ponechávam na čitateľovi.

Hoľte sa a budete večne mladí.

Home made demotivator #5

2001:___________

Filmová reflexia nie je mojou silnou stránkou, vlastne je skôr u mňa stránkou veľmi slabou. Napriek tomu, sem dávam plod dnešného tvorivého vytrženia pri písaní miniesejí na predmet Uměnovědný biograf.

Na začiatku je tu problém v prístupe k tomuto snímku. Je pre mňa zložité vybrať si, či ho mám chápať ako čisto filmársky „majsterštik“, alebo ako pozoruhodné spracovanie témy stretu s mimozemskou civilizáciou. Prvý pohľad sa naskytá človeku úplne reflexne, pretože po filmárskej stránke je to neskutočne pôsobivé dielo. Neviem však, či je to práve to, čo z neho robí pre mňa výnimočné dielo a preto volím druhý prístup, ktorý je rozhodne zásadný pre moju reflexiu tohto filmárskeho aj literárneho pojmu.

Spôsob, ktorým je celý príbeh prerozprávaný, má zásadný efekt na myšlienku diela, a to preto, že ju podáva veľmi postupným a delikátnym spôsobom – pomaly, po malých sústach a teda bez veľkých efektov, ktoré by hrali len na čisté ohúrenie. Myšlienka stretu s cudzími bytosťami je tak servírovaná v krásnej a čistej podobe. To deklaruje už len fakt, že za celý čas sa neobjaví v deji zástupca ich druhu, rovnako ako aj to, že jediný kus mimozemskej technológie, s ktorým je možno sa vo filme stretnúť, sú tri hladké a lesklé čierne kvádre. Okrem toho sú vo filme prítomné len pozemské alebo aspoň pozemšťanovi blízke reálie. Pre niekoho, kto je zvyknutý na spracovanie tejto témy súčasnými filmovými postupmi je potom ľahké nadobudnúť dojem, že vlastne ani nevie, o čom ten film je. Myšlienková niť sa síce vinie celým príbehom, ale pritom je na plátne iba v náznakoch, čím sa vytvára pocit tajomna, ktorý práve mnoho ľudí mätie a zvádza k tomu, že film považujú za doslova „o ničom“. Je o niečom, len to niečo je tam skôr prítomné ako nič (znie to strašne blbo, no nepomôžem si), alebo lepšie povedané ako niečo, čo sa rozvíja len postupne a naplno sa ukáže až v pravú chvíľu. Táto atmosféra sa dá nádherne užiť a človek môže nadobudnúť oveľa reálnejšiu predstavu o tom, ako môže stret s cudzou civilizáciou vyzerať, a to nie ani tak vizuálne, ako v prvom rade pocitovo.

Vesmírna odysea je tak pre mňa majstrovstvo viacerých úrovní filmovej produkcie. Obmedziť sa na vizuálnu zložku by bolo zahodeným toho, čo je možno ešte zásadnejším prispením k výnimočnosti tohto diela.

Na záver by som chcel ešte dodať, že kebyže nenájdem v turistickej bunde krabičku cigariet ešte od výletu v Bulharsku, tak nič z tohto nevznikne, pretože by som hocičo, čo sa aspoň podobá cigarete, hladal ešte doteraz.

Bujón

Deväť z desiatich pravoslávnych svätcov odporúča bujón Knorr.

 

Prepáčte, jedná sa o veľmi osobitý humor.

Komunikácia nie je loptová hra

Komunikácia nie je žiadne prehadzovanie si významov medzi dvoma a viacerými subjektmi, na spôsob nejakej jednoduchej loptovej hry, v ktorej si účastníci háždu loptu z ruky do ruky. Bohužiaľ, v tejto predstave ešte stále žije mnoho ľudí, ktorí sa zoznámili s náhľadom na jazyk z pohľadu sémantiky a stoja si za tým, že princíp komunikácie je vo svojej podstate takto jednoduchý. V tomto prípade by malo byť komunikačné jednanie v princípe prevediteľné na každom kapacitne dostatočne vyspelom automate, čo znamená, že by dokázal ovládať garmatiku a slovník jazyka, v ktorom daná komunikácia prebieha. Pri tomto pohľade sa zabúda na to, že komunikácia patrí úplne prirodzene k prejavom aktivity (aspoň niektorých) mysliacich bytostí. Tým pádom možno tvrdiť, že jej vykonávanie nie je vedené presne definovanými algoritmami, ale že každý komunikačný akt je konštituovaný aj mimojazykovými zložkami - menovite mentálnymi stavmi subjektu intencionálneho charakteru. Rovnako sa tým otvára cesta k holistickému prístupu k jazyku - jazyk nie je iba kód, v ktorom sú zašifrované sémantické entity, je to aj nástroj komunikácie. Komunikácia je manipulácia s týmto nástrojom a odhaľuje aspekty jazyka, ktoré sú sémantikovi skryté.

Sémantik robí veľký kus teoretickej práce tým, že odhaľuje štruktúru jazyka ako kódu. Pragmatik robí rovnako veľký kus teoretickej práce tým, že skúma používanie jazyka ako nástroja komunikácie. Napokon, obaja môžu siahať po veľkej kolekcii inštrumentov pre svoj výskum, do ktorých treba zahrnúť aj metódy prírodných vied. Je to prinajmenšom z toho dôvodu, že komunikácia sa odohráva medzi bytosťami biologickej podstaty a procesy v nich sú nahliadnuteľné okrem iného aj z prírodovedeckého uhla pohľadu. 

Uvedomenie si, že rôzne prístupy k jazyku môžu viesť k jednej homogénnej teórii jazyka a komunikácie, pokiaľ začnú spoločne vytvárať jej stavbu každý odbor za svoju oblasť, by mohlo pomôcť k ukončeniu niektorých nezmyselných medzidisciplinárnych škriepok. Rovnako by sa započalo vítané vyháňanie naivných náhľadov na jazyk, ktoré sú zakorenené v ortodoxiách jednotlivých vied o jazyku.

Filozof a čin

"There is a point beyond which philosophy, if it is not to lose face, must turn into something else: performance. It has to pass a test in a foreign land, a territory that’s not its own. For the ultimate testing of our philosophy takes place not in the sphere of strictly rational procedures (writing, teaching, lecturing), but elsewhere: in the fierce confrontation with death of the animal that we are. The worthiness of one’s philosophy reveals itself, if anywhere, in the live performance of one’s encounter with one’s own death; that’s how we find out whether it is of some substance or it is all futility. Tell me how you deal with your fear of annihilation, and I will tell you about your philosophy."

Nechcel by som na tomto mieste hovoriť o filozofii a smrti. Teda, v skutočnosti, nechcel by som hovoriť len o filozofii a smrti. Citácia, ktorú uvádzam na začiatku článku, pochádza z blogu "Philosophy as an Art of Dying" v internetovej verzii denníka NY Times a pochádza teda z článku, ktorý pojednáva práve o strete filozofie zo smrťou, v momente, v ktorom musí aj filozof "vyjsť do empirického sveta" (povedané slovami prof. Materny) a niečo vykonať. Mne však o analýzu tejto hraničnej situácie nepôjde. Ide mi o myšlienku, ktorá sa nachádza v prvej časti tejto citácie - o myšlienku, že existuje hranica, za ktorou sa musí samotná filozofia premeniť na istý druh činenia. A nie len o to, že existuje nejaká hranica, ale skôr o to že filozof vôbec má povinnosť konať a konať istým spôsobom.

Je teraz na čase urobiť z vágností jasné myšlienky. Som presvedčený o tom, že miesto filozofa je v konečnom dôsledku predovšetkým vo verejnom priestore, v aktívnej prezentácii myšlienok. Je to spôsobené samotným náhľadom na to, kto filozof je - je to človek, ktorý drží v ruke silný nástroj a jeho úlohou je predviesť, čo s ním dokáže. Je to nástroj, pod ktorým možno spracovávať rozmanitým spôsobom rozmanité materiály a vytvárať tak nápomocné prostriedky v spoločenskej sfére. Týmto nástrojom je, prirodzene, rozum. Týmito materiálmi sú témy, ktoré dokáže do seba integrovať filozofia - a netreba snáď ani dodať, že je to prakticky každá téma. A tieto prostrediedky, ktoré vytvára, sú isté vzorce myslenia, spôsoby, ako viesť rozum a ako uchopovať vysoko komplexné problémy (medzi nimi aj tak všeobecne a nejasne definované problémy, ako samotný svet, v ktorom sa nachádzame) a v neposlednom rade myšlienky samotné.

To, že filozof má výsledky používania svojho nástroja predviesť, je to základné a podstatné. Má spoločnosti ukázať, že dokáže s týmto nástrojom diskutovať o širokom spektre tém (pretože celoživotné sústredenie intelektu na jedinú tému je zrejme jeho hanebným zahodením), že dokáže v tejto diskusii ponúkať riešenia a že dokáže tento nástroj aplikovať na nové témy. To ale nestačí. Je pravdou, že filozof by mal vo verejnej diskusii byť vždy prítomný a mal by byť prítomný ako nezanedbateľný element. Ale samo o sebe, predvádzanie filozofa ide ešte ďalej. Som si istý, že v konečnom dôsledku tu sú vždy situácie, v ktorých musí filozof jednať ako filozof, to znamená, jednať ako zástanca istého súboru hotových názorov, nie len ako používateľ abstraktného nástroja na spracovávanie intelektuálnych vstupov. Filozofovi totiž nemôže stačiť len to, že obstojí v teste verejnej prezentácie svojich myšlienok - mal by byť schopný obstáť aj v teste verejnej performácie svojich myšlienok.

Práve jednou z príležitostí, kedy možno svoje myšlienky doslova performovať, je vlastná smrť. Nemyslím však, že je potrebné obmedziť sa na ňu. Nemyslím, že je vôbec potrebné obmedziť sa len na skutočne hraničné situácie. Je to preto, že tak komplexný systém názorov, aký si vo svojej hlave pestuje filozof, si vyžaduje jeho performáciu aj na úrovniach najbanálnejších, v prvom rade na úrovni osobného kontaktu filozofa s druhým človekom. Pokiaľ sa nejaký súbor názorov v hocakom ohľade dotýka ľudského konania, mal by byť performovaný, a nie len prezentovaný. Nechcem vyzývať k tomu, aby filozof bezpodmienečne svoju filozofiu žil a nie len prednášal, to je klišé a môže zrejme viesť do absurdných záverov. Chcem však poukázať na to, že filozofia a vonkajší svet majú styčné body, a že týchto styčných bodov je nemálo.

[h/t]: Pôvodná vďaka za pohnutie k napísaniu tohto blogu patrí nepriamo Radimovi Bělohradovi, ktorý upozornil na blog "Philosophy as an Art of Dying" Jakuba Máchu a ten upozornil na tento článok na stránke Katedry filozofie na sociálnej sieti. A z tejto stránky sa dostala zvesť o tomto článku ku mne. Takže som celkom zmätený z toho, komu najväčším právom patrí "hat tip" - pre istotu tu teda celý príbeh odkazovania prepisujem takto zdĺhavo.

Oliver Sacks, Joshua Knobe & Lera Boroditsky

Stále spoznávam nové a nové zdroje, odkiaľ čerpať informácie o tom, čo sa v súčasnosti deje v oblastiach výskumu mysle a jazyka. Ochota spriateľeného kolegu ma doviedla k týmto dvom videám.

Najskôr k mysli: Oliver Sacks hovorí v tomto videu o Charles Bonnetovom syndróme, kedy ľudia s obmedzenou alebo úplne žiadnou schopnosťou vnímať niektorými zmyslami prežívajú halucinácie spojené s vnímaním práve tohto strateného zmyslu. To sa moc nemusí páčiť naivným epistemologickým realistom.

A teraz k jazyku: Joshua Knobe a Lera Boroditsky na bloggingheads.tv diskutujú o tom, či skutočne neplatí generatívnymi lingvistami odmietaná Sapir-Whorfova hypotéza o existencii podmienenosti nášho myslenia a správania jazykmi, ktoré ovládame.

[h/t]: Jan Horský

Ako ma dostal Chomsky

Nasledujúca citácia pochádza z rozhovoru Noama Chomskeho s autorom jeho monografie Mortonom Winstonom. Uvedená časť sa nachádza v kontexte diskusie o redukcii vedeckého odboru "vyššej roviny" na odbor "nižšej (elementárnejšej) roviny" (diskutovaný príklad je napríklad chémia, ktorá bola zlúčená s fyzikou až po zavedení kvantovej mechaniky).

"M.W.: Je však veľmi predčasné predpokladať, že sa nám čoskoro podarí zredukovať psychológiu na neurológiu, čo vy na to?

N.C.: Je to nielen predčasné, ale aj hlúpe. Ak si všimnete tvrdú vedu, tá nefunguje takto. Od prípadu k prípadu sa základná veda musela radikálne modifikovať, aby sa mohla zjednotiť s nezmenenou vedou vyššej roviny." (1)

Myslím, že táto predstava vývoja vedy má bližšie k pravde, než názor, že vedecký vývoj je postupné odklínanie filozofických komnát a vyháňanie metafyzických chimér. Je to zrejme tým, že hoci sa zdá, že z čisto filozofických problémov sa zrazu stávajú problémy pre biológov (a zdá sa to v poslednom čase hlavne v etike), v konečnom dôsledku tu nie je žiadna strata filozofičnosti týchto tém. Človek, ktorý skúma myseľ magnetickou rezonanciou robí pravdepodobne rovnako filozofickú robotu, ako ten, čo skúma ten istý problém zostrojovaním myšlienkových experimentov. Filozof drží v rukách silné nástroje na riešenie problémov a svojím spôsobom je empirický experiment vítaným rozšírením jeho výzbroje.

Kde vzniká problém? Prirodzene, vzniká vždy tam, kde sa preháňa. Nadšenie z výsledkov skúmania entít, ktoré boli tradičnými centrami filozofického záujmu, je pravdaže oprávnená. To je zrejme už nepopierateľný fakt a snáď to už ani nie je žiadna nová správa. Je však prehnané tvrdiť, že filozofia stráca témy, ktoré môže rozoberať. Prísne vzato, žiadnu tému nikdy nestratila. V opačnom prípade by sme totiž mali mať filozofa za toho, kto stráži pozostalých duchov metafyziky pred ich vyhnaním z pôdy vedy. V Chomskeho odpovedi totiž vidím zhruba takéto vysvetlenie: vývoj vedy je oveľa komplexnejší, než naznačujú takéto modely - vo svojej podstate sa skôr podobá organickému preplietaniu, než vzájomnému požieraniu problémov, ktoré daná disciplína môže riešiť. Tento triezvy, racionálny pohľad mi padol do oka.

V tomto pohľade vidím vyjadrenie názoru, ktorý som hľadal od môjho prvého vážneho stretnutia s kognitívnymi vedami niekedy na začiatku jesenného semestra. Nechcel som bezvýhradne prijať, že výsledky kognitívnych vied sú oveľa objavnejšie, než riešenia filozofie v otázkach mysle, jazyka či vedomia vôbec. Na druhej strane som ale vedel, že ak by boli empirické metódy prístupu ku klasicky filozofickým entitám jedným veľkým bludom, určite by narazili na svoje hranice. Zatiaľ na svoje hranice nenarazili, čo nevylučuje známe klišé, že na svoje hranice naraziť nemôžu. Hoci nedokážem prijať mnoho ľudí, ktorí tieto empirické metódy prehnane vyzdvihujú, existuje racionálne jadro prístupu k filozofickým problémom s pomocou neurovied či biológie vo všeobecnosti. Tým je samotné rozšírenie kolekcie nástrojov filozofa, ktoré môže vo svojej činnosti použiť.
__________

(1) WINSTON, M.: Chomsky. 1. vyd. Bratislava: Albert Marenčin, 2004. s. 38.

Je skúškové

To znamená, že blog hybernuje. Teda pozor, nejedná sa o večný spánok, iba o zimný (letný, skúškový) spánok.

Venované tým, čo by sa len tak náhodou chceli škodoradostne pýtať, či moja snaha udržiavať nejaký blog pri živote opäť skrachovala.

Zablokovali

Som veľmi rád za to, ako to dnes na Cejli dopadlo. A zároveň cítim ľútosť, že som sa nezúčastnil. Nie som fanúšikom pseudoargumentov, ktorými sa často pre túto akciu šermovalo. Ukázalo sa však, že v istých situáciách má väčšiu váhu napokon čin a sila davu, ktorá je schopná povzniesť aj skeptika pri počutí skandovania okrídlených hesiel.

Nekričal som na ulici, budem aspoň takto smiešne, písaným slovom, aby som sňal klobúk: Bravó!

Rozum by si mal vziať za svoje učenie o istej dávke pokory.

Kedy vzniká človek?

Opäť je tu prekvapenie zo strany vedeckej sekcie sme.sk. Tento krát sa jedná o článok, ktorý sa venuje slovenskému bioetikovi Petrovi Sýkorovi. Pred časom som mal možnosť zhliadnuť na internete jedno z jeho vystúpení, v ktorom sa precíznejšie, než to býva zvykom (vzhľadom na jeho biologické vzdelanie), zaoberá problémom aplikácie výskumu kmeňových buniek v medicínskej praxi. Myslím, že je vzácne, aby sa filozofickej problematike venoval človek s tak dobrými poznatkami z oblasti prírodných vied. Jeho príspevok do diskusie môže mať veľmi vysokú hodnotu. Ak by ste si chceli prejsť vyššie spomenutý článok, čoby v podstate úvod do práce tohto pána, nájdete ho práve tu. K článku je pripojené podarené video, ak si teda odmyslíte trocha nezmyselne priloženú klavírnu hudbu v pozadí.

Home made demotivator #4

Home made demotivator #3

Errata predchádzajúceho príspevku

Neznalosť neospravedlňuje. Bola mi doručená pasáž z Mackieho knihy Ethics: Inventing Right and Wrong. A pristrihla mi krídla. Alebo lepšie povedané, mi ich rovno odrezala ako nejaká brutálna motorová píla. Tu je:

"Even more important, however, and certainly more generally applicable, is the argument from queerness. This has two parts, one metaphysical, the other epistemological. If there were objective values, then they would be entities or qualities or relations of a very strange sort, utterly different from anything else in the universe. Correspondingly, if we were aware of them, it would have to be by some special faculty of moral perception or intuition, utterly different from our ordinary ways of knowing everything else. These points were recognized by Moore when he spoke of non-natural qualities, and by the intuitionists in their talk about a faculty of moral intuition. Intuitionism has long been out of favour, and it is indeed easy to point out its implausibilities. What is not so often stressed, but is more important, is that the central thesis of intuitionism is one to which any objectivist view of values is in the end committed: intuitionism merely makes unpalatably plain what other forms of objectivism wrap up. Of course the suggestion that moral judgements are made or moral problems solved by just sitting down and having an ethical intuition is a travesty of actual moral thinking. But, however complex the real process, it will require (if it is to yield authoritatively prescriptive conclusions) some input of this distinctive sort, either premisses or forms of argument or both. When we ask the awkward question, how we can be aware of this authoritative prescriptivity, of the truth of these distinctively ethical premisses or of the cogency of this distinctively ethical pattern of reasoning, none of our ordinary accounts of sensory perception or introspection or the framing and confirming of explanatory hypotheses or inference or logical construction or conceptual analysis, or any combination of these, will provide a satisfactory answer; a special sort of intuition is a lame answer, but it is the one to which the headed objectivist is compelled to resort.
Indeed, the best move for the moral objectivist is not to evade this issue, but to look for companions in guilt. For example, Richard Price argues that it is not moral knowledge alone that such an empiricism as those of Locke and Hume is unable to account for, but also our knowledge and even our ideas of essence, number, identity, diversity, solidity, inertia, substance, the necessary existence and infinite extension of time and space, necessity and possibility in general, power, and causation. If the understanding, which Price defines as the faculty within us that discerns truth, is also a source of new simple ideas of so many other sorts, may it not also be a power of immediately perceiving right and wrong, which yet are real characters of actions?
This is an important counter to the argument from queerness. The only adequate reply to it would be to show how, on empiricist foundations, we can construct an account of the ideas and beliefs and knowledge that we have of all these matters. I cannot even begin to do that here, though I have undertaken some parts of the task elsewhere. I can only state my belief that satisfactory accounts of most of these can be given in empirical terms. If some supposed metaphysical necessities or essences resist such treatment, then they too should be included, along with objective values, among the targets of the argument from queerness.
This queerness does not consist simply in the fact that ethical statements are unverifiable. Although logical positivism with its verifiability theory of descriptive meaning gave an impetus to non-cognitive accounts of ethics, it is not only logical positivists but also empiricists of a much more liberal sort who should find objective values hard to accommodate. Indeed, I would not only reject the principle but also deny the conclusion commonly drawn from it, that moral judgements lack descriptive meaning. The assertion that there are objective values or intrinsically prescriptive entities or features of some kind, which ordinary moral judgements presuppose, is, I hold, not meaningless but false."

[h/t]: Radim Bělohrad

K čomu sa zaväzujeme?

Na kurze metaetiky sa dejú veci. Mám pocit, že je to snáď najlepší kurz, ktorý sa tento semester ocitol v mojom rozvrhu - ani nie tak kvôli téme, ako skôr kvôli dynamike prednášok. Nezažil som ešte veľa kurzov, kde je priestor na natoľko otvorenú a uvoľnenú diskusiu priamo počas prednášania. Doteraz som sa však stránil oponentúram, kritickým poznámkam a podobným obštrukciám, ktoré by mohli priebehu viac uškodiť než pomôcť. Dnes však zo mňa vyletela jedna kritická poznámka až priam reflexne.

J. L. Mackie je známy svojou error theory, ktorou sa nám snaží dokázať, že každá morálka je len veľký omyl. Jeho cieľ ma neprudí, ale vždy ma rozhnevajú ľudia, ktorý kladú neprimerané požiadavky na entity, k existencii ktorých sa môže daná teória zaväzovať. Niečo podobné totiž podľa mňa robí aj on.

Vysvetlím: autor sa snaží dokázať, že morálne vlastnosti sú nejakým spôsobom divné. Vo filozofii sa pre tento spôsob argumentácie zaužíval pojem argument from queerness. O podivuhodných entitách sa zmieňuje tiež napríklad Quine (1953). V tomto konkrétnom prípade sa tvrdí, že morálne vlastnosti sú čudné dvojakým spôsobom:

1) Ontologicky - entita je "queer" preto, že jej je inherentná preskriptívnosť. Inými slovami, je veľmi zvláštne, že by nejaká vlastnosť mala v sebe obsahovať nutne motiváciu ku konaniu činov majúcich túto vlastnosť (neznamená to teda, že by to mala byť rekvizita tejto vlastnosti, ale že je preskriptívnosť akosi inherentná v tom zmysle, že kto má o danej vlastnosti poznanie, automaticky a teda nevyhnutne je motivovaný konať činy, ktoré by boli hodné tejto vlastnosti). V konečnom dôsledku to znamená, že takéto vlastnosti sú oproti zvyšku vlastností, ktoré sme schopní objektom, činom, whatever prisudzovať, podstatne odlišné. Bežné vlastnosti predsa nie sú inherentne motivujúce!

2) Epistemologicky - epistémický vzťah poznávajúceho subjektu k tejto vlastnosti by musel byť skutočne prazvláštny. Takáto vlastnosť totiž nemôže byť empiricky poznateľná (ako sa dá empiricky poznať inherentná preskriptívnosť?), musíme ju teda poznávať inak. Dobrým kandidátom je intuícia. V tomto prípade by sa teda jednalo o nejakú "morálnu intuíciu". Čo je ale morálna intuícia? Nech je už hocičo, nie je problematické tvrdiť, že je to prinajmenšom divná epistémická relácia. Ak už nie pre nič iné, tak aspoň preto, že filozofi, ktorí operujú s takýmto druhom kognitívneho procesu, majú skutočne veľký problém vysvetliť, čo je vlastne zač.

Čo je divné na podivovaní sa divným entitám? Dovolím si tvrdiť, že je to implicitne prítomná téza o tom, aké entity sú, povedzme, konformné. Pod vlajkou Occhamovej britvy tu, zdá sa, tiahne do boja ďalší rytier ontologickej genocídy (to nemám z mojej hlavy, takto kvetnato sa o niektorých mysliteľoch vyjadruje Pavel Tichý (1995)). Jeho mantra znie možno nasledovne: "Vystač si s minimom entít a hlavne sa netvár, že existuje Mengerov hrebeň!" A aby sa táto esej nezvrhla do poetickej kratochvíle, prejdime k tomu, prečo si myslím, že je táto implicitná téza pochybná.

Táto téza má čo do činenia s tým, aké entity môžu byť bezproblémovo predpokladané teóriami. Mackie má zrejme za to, že správne, dobré a poslušné entity sú tie, ktoré sú empiricky detekovateľné. Určite, existuje pre to veľmi dobrý dôvod. Výsledky modernej filozofie, rovnako ako empirických vied nás presviedčajú o tom, že fyzikálna realita (rozumej realita empiricky evidovaná) je ontologicky primárna. To je niečo, čo sa neopovažujem spochybniť. Beztak to ale nie je dôvod na to, aby sme mali právo zavádzať v teóriách iba také entity, ktoré sú detekovateľné na úrovni empirickej reality, alebo sú na takéto entity aspoň redukovateľné. Moja téza je teda zhruba nasledovná:

T: Žiadna teória sa nezaväzuje k tomu, aby entity, ktoré zavádza, boli nevyhnutne empirické alebo na empirické redukovateľné.

Slovíčko "nevyhnutne" je v mojej formulácii zásadné. Existujú totiž teórie, ktoré sa k empirickosti svojich entít zaväzujú - sú to teórie empirických vied. Chcem ale poukázať na to, že charakter entít je závislí na tom, akého druhu je samotná teória. Znamená to, že každá teória disponuje prostriedkami pre detekciu entít, ktoré postuluje. Niektoré teórie majú tieto prostriedky detekcie veľmi dobre prepracované a jasné - napríklad fyzika, logika, matematika. Iné s tým majú veľký problém - napríklad nešťastné metaetické koncepcie, ktoré Mackie kritizuje. Môžu dokonca existovať teórie, ktoré sa stránia nimi postulované entity vyhlásiť za poznateľné. Čím horšie sú ale na tom teórie s detekciou svojich entít, tým menšiu explanačnú silu im možno pripísať. Teória s rozumne postulovanými entitami môže mať veľkú explanačnú silu bez ohľadu na empirickosť týchto entít.

Explanačná sila ale nie je to zásadné. Zásadná je sila nášho ontologického záväzku. Domnievam sa, že Mackie by mohol súhlasiť s takouto formuláciou kritéria ontologických záväzkov:

C: Teória sa môže zaväzovať len k takým entitám, ktoré sú empirické.

Tvrdím, že takýto záväzok je príliš silný. Pre prijatie mnou proponovaného kritéria svedčí nie len výhodnosť zavádzania entít za účelom zvýšenia explanačnej sily teórie, ale aj absurdnosť dôsledkov tak silného kritéria. Ako vyzerá táto absurdnosť?
Zoberme si nasledovný výrok:

S: 'Leonhard Euler objavil hodnotu základu prirodzeného logaritmu'

Čo tvrdíme, že Euler objavil? Rozhodne hodnotu prirodzeného logaritmu nenašiel skúmaním empirického sveta. Inými slovami, Euler postuloval v matematike existenciu novej entity. Táto entita je nejaké konkrétne číslo. Tu by sa mohlo snáď namietať, že čísla sa dajú vo svete nejako empiricky vystopovať. V tom prípade požadujem dôkaz empirickej evidencie čísla s nekonečným desatinným radom, ktorým Eulerovo číslo je. Stretli sme sa teda zrazu s entitou, ktorá je neempirická a nie je ani na empirické entity redukovateľná. Máme tu do činenia s divnou entitou par excellence - je to iracionálne číslo. Napriek tomu nemožno pochybovať o jej explanačnej sile. Ak by sme prijali kritérium, ktoré predpokladá Mackie, museli by sme pripustiť absurdné závery - napríklad, že neexistuje hodnota základu prirodzeného logaritmu. Dovedené ad nauseam, matematiku by sme museli označiť jednoducho za chybnú. Matematika je ale teória s vysoko prepracovaným detekčným systémom (deduktívne dokazovanie) a jej spochybnenie by nakoniec celkom skomplikovalo aj progres empirických vied. To je ale snáď jasné.

V podstate sme sa dostali na pozíciu podobnú Carnapovej tak, ako je predstavená v článku Empiricism, Semantics, and Ontology (1950). Z čítania tohto článku som nadobudol dojem, že Carnap by možno nemal problém ani so stanoviskom, ktoré sa tu snažím hájiť (koniec koncov, toto stanovisko sa zrodilo pri jeho čítaní pôvodne ako dojem, že niečo takéto má možno Carnap sám na mysli). Netvrdím totiž, že sú tu rôzne reality na ktoré referujú rôzne teórie. Ničím rovnako nepodkopávam domnienku, že by fyzikálna realita mala byť primárna. Len poukazujem na skutočnosť, že teória sa nezaväzuje k existencii entít iného druhu, než je sama schopná detekovať. S Carnapom sa stretávam obzvlášť v jednom bode - teória sa zaväzuje k existencii entít, ktoré postuluje, nezaväzuje sa však k tomu, že tieto entity majú svoju skutočnosť aj mimo rámca danej teórie.

Na otázku, k čomu sa zaväzujeme, teda odpovedám nasledovne: zaväzujeme sa k tomu, aby sme prijímali iba také entity, ktoré sme schopní v našom teoretickom rámci detekovať. Vracajúc sa veľkým oblúkom späť k metaetike, postulovanie morálnych vlastností ako veľmi špecifického druhu entít nemusí byť na škodu. Pravdaže, len ak teória dokáže ukázať (pomyselne) prstom na tieto entity a predviesť nám ich jasne a zreteľne, ako by sa to páčilo Descartovi.

Are languages shaped by culture or cognition?

Sme.sk neoplýva vysokou kvalitou vedeckých textov, čo je vlastne nakoniec celkom pochopiteľné. Na druhej strane, odkedy sa v ich týždenných súhrnoch diania vo vede začali objavovať linky na zahraničné zdroje, stal sa z týchto súhrnných textov celkom užitočný rozcestník ku kvalitným textom. Ten najnovší okrem iného odkazuje na internetové stránky časopisu Nature, kde bol nedávno publikovaný článok zaoberajúci sa výskumom v oblasti univerzálnosti foriem, z ktorých formičkujeme naše jazyky. Nakoľko téma jazyka je pre mňa viac než pútavá, dovoľujem si naň upozorniť. A ak si ho teda chcete prečítať, nájdete ho práve tu.

Home made demotivator #2

Multikulturalizmus znova pojednaný

Mám šťastie, že jedna kamarátka je sociologička. Vlastne je študentka sociológie, ale koniec koncov, študuje ju už pár rokov, čo z nej robí dostatočne kompetentnú osobu na to, aby vedela usmerniť moje poloamatérske znalosti o tomto odbore. Na môj včerajší príspevok dnes zareagovala pri káve niečím nasledovným: moje poňatie multikulturalizmu je priúzke. Že to nie je úplne kóšer, som si uvedomoval už pri písaní predchádzajúceho blogu, vychádzal som však z toho, že s týmto poňatím sa pomerne často stretávam u rôznych búrlivých aktivistov za práva menšín a teda mi to prišlo ako celkom rozumná referenčná skupina proponentov multi-kulti ideí. Očividne to ale nakoniec vyzerá, že som si tak trocha pomlátil do slameného panáka. Ale iba tak trocha.

Existujú totiž rôzne teórie multikulturalizmu, ktoré sa ale pravdaže na úrovni politickej diskusie a aplikácie multikulturálnych myšlienok v praxi vôbec neobjavujú a nezmieňujú. Medzi nimi sa nachádzajú aj koncepcie, na ktoré som sa troška minule pozlostil, ako aj také, ktoré zastávajú niečo podobné, čo ja nazývam koncepciou integrácie kultúr. Takže terč som nakoniec zasiahol, ale do stredu som teda rozhodne netrafil.

Bolo by dobré ešte pridať dve poznámky. Po pravde, za mojim príspevkom je istá pozitívna teória. Jej centrálnym pojmom je pojem integrácie, ktorý som v predchádzajúcom texte ponechal na úrovni neprimerane vágnej. Čo si pod integráciou predstavujem by som vyjadril najlepšie asi tým, že ukážem, čo by malo byť jej výsledkom: nemá to byť asimilácia kultúry a ani paralelná symbióza rôznych kultúr (čo odpovedá môjmu úzkemu poňatiu multikulturalizmu z predchádzajúceho článku), ale splynutie kultúr do spoločnej jednotnej kultúry, ktorá ale v niektorých svojich aspektoch ponecháva rôzne alternatívne stanoviská v prístupe napríklad k otázkam náboženstva či umenia (čo znamená, že v rámci jednej jedinej kultúry by malo byť možné, že človek sa môže rovnako dobre identifikovať napríklad s islamom tak ako s kresťanstvom, pričom však daný jedinec zostáva stále v jednom kultúrnom rámci). Pointou je, že tu nemám do činenia s multikultúrnym univerzom, ale s jednou kultúrou ako výsledkom vzájomnej integrácie kultúr. Nechcem, aby to bolo chápané ako akási univerzálna všezahrňujúca kultúra, i keď táto koncepcia takýto výsledok integračných procesov nevylučuje. Obávam sa ale, že v takom prípade by stratila celá koncepcia pointu, pretože by problém rôznorodosti kultúr vyvstal nanovo, už nie na úrovni vzťahu jednotlivých kultúr, ale na úrovni spomenutých alternatívnych stanovísk, ktorých by začalo byť trocha primnoho a začali by bojovať o svoje miesto pod slnkom.

Druhá poznámka sa týka načrtnutia koncepcie, ktorú som predstavil ako náčrt myšlienok môjho včerajšieho diskusného partnera. Chcel by som len podotknúť, že v žiadnom prípade nezastávam názor, že existujú vyspelejšie a menej vyspelejšie kultúry. Teda aspoň nie doslova. Súhlasím totiž s tým, že jednotlivé kultúry dosahujú rôzne stupne komplexnosti a hĺbky záberu, ktorému sa venujú a ktorý teda pokrývajú svojimi produktmi. Zdá sa mi totiž, že pre menej ústretového čitateľa je pravdepodobnejšie primárne také čítanie, v ktorom som aj ja zástancom tohto názoru. Proti tomu sa ale rázne ohradzujem. To rovnako platí aj o vete, v ktorej spomínam neprispôsobivosť niektorých etník. Rozhodne tým nepoukazujem na žiadne konkrétne etnikum, nedovoľujem si žiadne konkrétne etnikum obviniť z toho, že je ako celok a priori neprispôsobivé. Neznamená to ale, že sa v niektorých etnikách tieto problémy čiastočne nevyskytujú, prípadne že by som si nebodaj pred tým chcel zastierať zrak. A to je asi tak všetko, čo by som chcel napísať.

Káva je dobrá, pomáha mať triezvu myseľ.

Home made demotivator #1

Kontraproduktívny multikulturalizmus

Diskusie so spolubývajúcimi sú vždy plodné. Dnes sme sa dostali obkľukou cez pripravovaný pochod Dělnícké mládeže v Brne a hysterickú argumentáciu jedného spolužiaka na stránke venujúcej sa pripravovanej blokáde tejto udalosti na Facebooku k celkom obšírnej téme multikulturalizmu. Spolubývajúci sa mi zveril s tým, že s ideou multikulturalizmu nesúhlasí a ja som sa teda spýtal, kde sú dôvody jeho odmietavého postoja. Prekvapivo sme nakoniec došli k vzájomnej zhode, a to sa považujem za celkom multi-kulti zmýšľajúceho človeka.

V základoch jeho postoja stála nasledujúca myšlienka: jednotlivé kultúry by sa mali vyvíjať oddelene, každá na svojom území, až do momentu, kedy sú na dostatočne vysokej úrovni, aby sa mohli vzájomne integrovať. Pritom kultúrou na dostatočne vysokej úrovni sa chápe napríklad francúzska spoločnosť devätnásteho storočia. V záujme neskoršej možnosti pokojného splynutia kultúr by sa mali najskôr jednotlivé kultúry vyvinúť na takú úroveň, že by boli schopné navzájom oceniť svoje osobitosti a nájsť cestu spoločnej fúzie namiesto toho, aby sa jedna voči druhej vyhraňovali. V opačnom prípade hrozí, že stret kultúr na nedostatočnej úrovni skončí práve sebapotvrdzovaním každej z nich. Stret jednej "vyspelej" s jednou "menej vyspelou" kultúrou skončí tým, že tá menej vyspelá si bude brať z vyspelejšej len jej primitívnejšie časti a vyspelejšia sa bude márne snažiť o integráciu tej druhej.

Ponechajme bokom všetky vágnosti a problematické prvky tejto myšlienky - skrýva totiž zaujímavé racionálne jadro. V diskusii (ktorá koniec koncov netrvala vôbec dlho) sme nakoniec dospeli k záveru, ktorý obaja zdieľame. Obaja, napriek môjmu relatívnemu multi-kulti optimizmu, zdieľame istú nechuť voči rôznym formám neoliberalizmu, ktoré sa snažia hlásať potrebu zachovávania jednotlivých kultúr na danom území v ich prirodzenej podobe. Zástancovia týchto názorov často žonglujú s argumentmi, že napríklad neprispôsobivosť niektorých etník je jednoducho daná z ich spôsobu života a prípadná snaha o prílišnú integráciu môže zničiť danú (sub)kultúru. Každá kultúra je predsa jedinečný ľudský výtvor a preto ju treba strážiť! Problém takejto koncepcie ale netreba dlho hľadať - aplikácia takýchto názorov v praxi totiž vedie k tomu, že snaha o zachovanie každej kultúry a vytvorenie podmienok pre ich symbiózu vedie k nemožnosti ustanovenia tohto harmonického vzťahu, ktorý je súčasťou konečnej vidiny multikultúrnej spoločnosti. Znemožňuje sa tak nie len možnosť integrácie týchto kultúr do kultúry na danom území dominantnej, ale dokonca sa tým v zásade popiera aj možnosť multikultúrej spoločnosti. Je to tak, pretože symbióza rôznych kultúr je možná len od momentu, v ktorom sú schopné všetky kultúry, ktoré sa majú na tomto súžití podieľať, vzdať sa istej časti vlastnej exkluzivity. Vzdať sa tejto - vždy etnocentricky motivovanej - výlučnosti, je ale prvým krokom k integrácii jednotlivých kultúr pod jednu spoločnú, nakoľko jediné, čo v podstate bráni integrácii jednej kultúry do inej (alebo integrácii vzájomnej), a teda strate svojej prirodzenej podoby, je práve táto exkluzivita.

V konečnom dôsledku tak multikulturalizmus zrejme ani nemôže byť uskutočniteľným projektom. Akonáhle sú totiž vytvorené podmienky pre jeho uskutočnenie, je započatá cesta k tomu, čo sám odmieta. V tomto ohľade je teda multikulturalizmus kontraproduktívny - nátlakom na zachovávanie osobitostí jednotlivých kultúr a ich vzájomnú rovnoprávnosť znemožňuje dosiahnutie svojho vlastného cieľa. Čo je ale ešte horšie, podieľa sa na odkladaní možnej vzájomnej interakcie a integrácie stretávajúcich sa kultúr.

No a takto sa občas rozprávame a podnecujeme k premýšľaniu.

Ďalší pokus

Tak som sa opäť pokúsil založiť blog. Bude snáď živší, ako tie ostatné, ktoré mali už akoby vo svojom pojme obsiahnutý skorý zánik.